Jako porota jste procházeli přes dvě stě titulů. Jak se v takovém množství dá rozhodovat a orientovat?

Knihy na čítanie sme dostávali od leta. Pohybujeme sa v literárnom prostredí, preto máme predstavu o tom, čo tvorí literárnu produkciu. Veľkú časť tvorí tvorba, ktorú by hrubo bolo možné nazvať zábavná, spotrebná. Tá ani nemá ambície uchádzať sa o podobné ceny. Napriek tomu sme, samozrejme, aj tieto knihy mali v rukách a čítali sme ich. Aj sme museli, lebo nás lákala možnosť, že objavíme čosi nové, a to nové sa mohlo nachádzať aj vo veľkom množstve napr. žánrovej literatúry. Proste sme čítali a odkladali knihy, ktoré stáli za to, a okruh sa postupne zužoval.

Prý jste se na nominovaných knihách shodli poměrně rychle. Co porotu přesvědčilo?

Asi na piatich alebo šiestich tituloch sme sa zhodli takmer všetci, pri ďalších sme hľadali čo najväčší prienik. Všetci sme mali viac než desiatich adeptov na desiatku, vedeli sme, že sa všetky naše tipy do nej nezmestia, preto sme sa rozhodli doplniť zostavu titulmi, ktoré mali aspoň tri hlasy. Nedopĺňali sme „do počtu“, ale vyberali sme z dobrých kníh, takže sme sa vedeli zhodnúť. Tento rok by naozaj desiatka mohla byť aj pätnástkou alebo možno aj dvadsiatkou. Anasoft litera predstavuje pre vybraté knihy a autorov i autorky veľkú pomoc v ich ďalšom literárnom živote, možno aj preto nás všetkých mrzelo, že knihy, ktoré by ešte mohli byť v desiatke, zostali pod čiarou, a preto ich často v rozhovoroch spomíname.

Máte teď asi hodně podrobný přehled o současné slovenské próze, porotcovala jste i v roce 2012. Prosazuje se oproti minulým letům nějaký nový autorský přístup nebo témata?

Netrúfnem si zovšeobecňovať. Silné zastúpenie má už dlhšie poviedková tvorba, možno aj vďaka silnej tradícii súťaže Poviedka. Stále je dopyt po „dobrom“ spoločenskom románe, na ten ozajstný sa asi ešte vždy len čaká, hoci sa nedá povedať, že by zaujímavé romány nevznikli, ak teda tie rozsiahlejšie prózy môžeme nazývať románmi. Téma odchodu „z vlasti“ a prípadného návratu sa už asi načas vyčerpala, ale sú tu prózy s témou zahraničných zážitkov, a píšu ich aj muži, niektoré vyšli z prostredia blogov. Možno je to len klamlivá predstava, ale myslím si, že stále pribúda žánrových diel, ktoré ašpirujú na literárnu kvalitu. Sú autorky „ženských“ románov, autori krimi či fantasy príbehov atď., ktorí prekračujú hranice svojho pôsobiska a aj tento rok boli niektorí pred prahom desiatky. Možno sa dá za nový autorský prístup pokladať vydávanie autorov píšucich blogy.

Gabriela Magová, foto: Juraj Starovecký

Liší se v něčem jednotlivé generace autorů?

Tu je asi každá odpoveď príliš trúfalá, ale teda možno debatu na túto tému by som začala dojmom, že mladá generácia je zaryto sústredená na seba. Čím sú autori starší, tým silnejšie vnímajú širšie okolie, spoločenskú nespravodlivosť, dejiny. Niekto by povedal, že je to prirodzené, iný by mal hneď poruke príklady, že to tak nie je…

Zmínila jste žánrovou tvorbu. V roce 2017 byla hodně komentována nominace Karikova hororu Trhlina; letos se jméno Jozefa Kariky ve zvažovaných knihách také objevilo. Změnil se na Slovensku nějak přístup k žánrové próze?

Žánrovej próze sa darí, okrem Kariku sú iste zaujímavými menami — z nášho pohľadu — Juraj Červenák, Arpád Soltész, ale napríklad aj Svetozár Olovrant, Mark E. Pocha a ďalší. To sú práve tí, čo často vykračujú z medzí žánru, sú buď, ako je to často spomínané, remeselne zvládnuté, sú to inteligentné prózy s dobrým humorom, možno dokonca väčšmi konvenujú týmito kvalitami než napĺňaním vlastného žánrového programu.
Ťažko sa mi vyjadruje k zmene čitateľského prístupu, asi by sa len dalo povedať, že čitatelia povedzme „náročnejšej literatúry“ sú už oboznámení s tvorbou spomínaných autorov, teda že si títo autori získali čitateľov mimo svojho pôvodného okruhu.