15/01/2022 | téma |

Prelietavá Vandala a nekonformná Beňová

Keď si knihu Vandala od Jany Beňovej nájdete na internetovej stránke kníhkupectva, dozviete sa, že vám zaberie približne tri až štyri hodiny čítania. Ja nesúhlasím. Beňová sa totiž nečíta, Beňová sa nasáva.

Nič na štýle tejto autorky sa nedá zachytiť konvenčnými literárnymi charakteristikami. Nie je to ani lineárne, ani dejové, ani psychologické, ani surrealistické. Je to niečo také jedinečné, že nedokážem ani zaručiť, či sa mi to vôbec páčilo. Mám totiž pocit, že táto kniha nefunguje vo svete dichotómie medzi „páči sa mi“ a „nepáči sa mi“.

Vandala je veľmi ťažký oriešok, ak sa zamyslíme nad jej žánrovým zaradením. S čistým svedomím tieto texty nemôžem označiť za poviedky, lebo si nemyslím, že sa nám autorka snaží niečo povedať, nie je tam jasná zápletka ani kohézne postavy. Nie sú to ani pozorovania, pretože sú často navonok vytrhnuté z kontextu a i keď nám autorka niečo rozpráva, rozprávka to tiež nebude. Už len kvôli tejto nejasnosti som si pri prestávkach medzi textami lámal hlavu, čo na to moje chuťové poháriky vlastne hovoria. So všetkou hrdosťou priznávam, že mi zmysel mnohých viet, odsekov či textov pretiekol pomedzi prsty, no napriek tomu sa ma Beňovej myšlienkový labyrint svojou mnohoznačnosťou dotkol.

Práve pri Vandale som si po dlhej dobe k čítaniu zobral zápisník a poznačil si moje rozporuplné a miestami búrlivé pozorovania. Napríklad som si zapísal jedno z najgeniálnejších prirovnaní, aké som v slovenskej literatúre kedy našiel: slepecký pes, čo sa učí neposlušnosti. Beňová ním opísala ženu preľaknutú po agresívnom výpade jej muža. Toto prirovnanie, nech už je akokoľvek výstižné a jedinečné, na mňa vyskočilo z radu viet, ktoré si smelo žijú vlastný život, asi niečo na štýl Luny Lovegoodovej z kníh o Harrym Potterovi. Jej zmýšľaniu a správaniu mnohí nerozumejú, no v istej chvíli dokáže jej poznámka priniesť také množstvo svetla a pochopenia, že to vlastne úplne stačí. 

Niektoré pasáže ma nechali ľahostajným, doslova popri mne preleteli a i keď ma to spočiatku trápilo, postupom času som si uvedomil, že Beňová sa čitateľovi neprispôsobuje, nesnaží sa ho nasilu opantať konvenčnými rozprávačskými postupmi. Ponúkne nám čitateľom vlnu, na ktorú môžeme naskočiť, ale aj ak sa nám to nepodarí alebo nie sme ochotní nechať sa unášať, jej slová si uchovajú svoje čaro. I keď si ho pri prvom, druhom či treťom čítaní nevšimneme. Možno sa ku knihe ani len nevrátime. A tak je to fajn.

Vandala je na knižnom trhu novinkou, mnohí teda vyzvedajú, o čom Beňová píše. Ja nad tým popravde doteraz premýšľam, ale v zápale čítania som si zjavne zapísal, že zachytáva moment v čase. Okamih, zanedbateľnú emóciu, ktorá príde a odíde. Objaví sa sčista-jasna, presne tak ako vysvetlenie, prečo sa kniha vlastne volá Vandala.

Autor je literárny nadšenec z korporátnej sféry.