Sloboda rozumu

„Všetci sme vedeli, že to podstatné je Sloboda sám. Jeho účasť na kaviarenských dišputách, brilantná, a do istej miery manipulatívna argumentácia, priateľskosť, ktorú rozdával zdanlivo ľahkomyseľne, a predsa si zachovával ostrý odstup...“ Dňa 16. apríla uplynulo 85 rokov od narodenia spisovateľa, scenáristu a dramatika Rudolfa Slobodu.

Nazvime to hoci sentimentom, očarením z rokov dospievania, keď v nás intenzívnejšie zostávajú všetky zážitky a skúsenosti. Ja to nazývam fascináciou, ktorej vyžarovanie nevychladlo ani po rokoch — po päťdesiatich rokoch. Prvý raz som sa s menom Rudolfa Slobodu stretol na stránkach časopisu Mladá tvorba (január 1967). Mal som vtedy jedenásť rokov. Dodnes mám v očiach červené vertikály, ktoré lemovali jeho prózu Mesto, srdce, vysvedčenie, dievča. Tieto štyri gramatické vzory pre stredný rod boli aj emblematické slová tohto môjho obdobia, druhej polovice šesťdesiatych rokov. Bolo v nich moje bydlisko-sídlisko, citové búrky, škola, telesnosť. Poviedka sa začínala rovnako nezabudnuteľne („Nerád vidím macochy na uliciach“, „ukradnutá veta“ malému Martinovi Feldekovi), akou nezabudnuteľnou vetou sa končila: „Hľa, dnes som objavil lavičku, no objavil som i krásny druh športu, cyklistiku.

Rudolf Sloboda, foto: Daniel Hevier

Rudolf Sloboda, foto: Daniel Hevier

Druhé stretnutie bolo v obývačkovej knižnici môjho uja-alkoholika, kde som v jeho knižnom smetisku našiel čiernu knižku Britva. Britva? Takto sa môže volať nejaká knižka? Knihu som si požičal, s nevinným presvedčením, že ju ujkovi už nevrátim. A keďže už vtedy som čítaval knihy od prvých strán, značky edície, copyrightu až po záverečnú tiráž, dozvedel som sa, že zodpovednou redaktorkou knihy bola Božica Vilikovská, že vyšla v edícii Živý prúd a že obálku a väzbu navrhol Jozef Gális. Záložka ma informovala, že je to druhá Slobodova kniha po jeho debute Narcis.

V prievidzskej knižnici som si teda požičal Narcis — a žiada sa mi povedať Narcisa. Pre mňa boli v tých časoch knihy osobnosťami, so svojou telesnosťou, s fyzickými pochodmi, živšie ako autori, ktorí ich napísali. Narcis som čítal po dlhých, výdatných dúškoch na rodinnej dovolenke pri Máchovom jazere. Nevedel som sa ho dočítať. K niektorým pasážam som sa vracal, až som ich vedel naspamäť: „Popusť vtákom červa, mám na mysli hlavne vranu popolavú, žijúcu na sihotskej samote, kde každoročne kuny strácajú panenstvo, ako aj líšky a ondatry.“ Neviditeľný, ale počuteľný rozprávač mi ich čítal v auditóriu môjho vnútorného sluchu. Niektoré časti mi zneli ako hudba. Časť Intermezzo in D sa mi dodatočne spojila s Vargovou úpravou Haydnovho Concerta in D, až som si myslel, že obaja muži sú spojení mysterióznym putom a priateľstvom.

Odvtedy som si Slobodu požičiaval a neskôr kupoval permanentne, čo robím doteraz. Bol som schopný ísť na slabší film (Zemanova Hra na telo) iba preto, lebo tam hral Sloboda. Knihu Uhorský rok som si ešte požičal v knižnici, kam práve dorazila. Väčšinu próz som poznal z Mladej tvorby a zo Slovenských pohľadov, ale až po ich usporiadaní do knihy sa kruh uzatvoril, vytvoril sa celok, kolekcia, ktorej jednotlivé čísla vytvárali novú kvalitu a synergiu. Romaneto Don Juan a Šedé ruže a odvtedy všetky ďalšie knihy som si už kúpil vlastnoručne. Pamätám si na zdrvujúcu kritiku nazvanú Rád som stretol cvičeného sršňa, ale v tomto prípade ani jasnozrivý Ivan Kadlečík nemal pravdu. Zdalo sa mi vtedy a zdá sa mi aj dnes, že toto Slobodovo obdobie našlo aj našich odborných čitateľov nepripravených. Slobodova slobodná, kaleidoskopická, trochu psychedelická próza prišla predčasne.

Hraný film (Havetta, Jakubisko), kreslená animácia (Ivan Popovič), hudba (Zelienka, Varga), výtvarné umenie (Jankovič, Paštéka, Cipár), divadlo (Divadlo na Korze, Karvaš), pantomíma (Sládek), dokonca karikatúra a kreslený humor (Vanek, Vico) mali svoje diváctvo a poslucháčstvo, svojich apologétov, ale literatúra, najmä taká, akú písal Sloboda, ostávala v závese. Fragmentárny, akoby roztrieštený, nedopovedaný, náročky nedotiahnutý Slobodov a slobodovský princíp musel vo vtedajšej čitateľskej obci vzbudzovať rozpaky. Niektorí to pripisovali na vrub nedisciplinovanosti, nezvládnutosti epického remesla. To, čo naplno prezentovala postmoderna, našlo v Slobodovi intuitívneho iniciátora roky a roky predtým.

Po tomto očarení a elektrizujúcom fluide zo Slobodových knižiek sa muselo dostaviť isté vychladnutie. Možno sa skončilo moje osobné obdobie až fyzického očarenia literatúrou, zaiste veľkú rolu hrala nenormalizácia sedemdesiatych rokov. A prispelo k tomu aj to, že som Slobodu poznal osobne, že som sa s ním stretal. Prvý pocit spojený s jeho fyziognómiou bol — človek z papiera. Krehký ako papyrus, cez ktorý previeva vietor. Už to nebol pre mňa Sloboda — toto mysteriózne meno, ktoré sa premieňalo na logo, osobnostnú značku —, už to bol Rudo. Zažíval som to, čo pri Slobodovi zažívali mnohí — autor sa menil na literatúru, na literárnu postavu vlastného života. Nebolo pre nás dôležité, že vypustil z rúk slabšiu knihu (pre mňa sú to tie z edície Nová próza vydavateľstva Slovenský spisovateľ, UršuľaDruhý človekVernosťHudbaStratený raj). Nijako zvlášť ma nenadchol ani Rozum. Všetci sme vedeli, že to podstatné je Sloboda sám. Jeho účasť na kaviarenských dišputách či krčmových debatách a sporoch, jeho brilantná, a predsa do istej miery manipulatívna argumentácia, jeho priateľskosť, ktorú rozdával zdanlivo ľahkomyseľne, a predsa si zachovával ostrý odstup a takmer až zvieraciu nedôverčivosť…

Preto som ho vyhľadával a preto ho vyhľadávali mnohí: zažívali sme pri ňom rýdzosť, ktorú niektorí pomenovali autenticitou. Sloboda sa nebál rozmýšľať a narozmýšľané sformulovať — písomne či ústne — polemicky, provokačne, vyhrotene, novátorsky… Či už to bol Boh alebo komunisti, sex alebo školstvo. Na všetko mal svoj názor, aj keď si ho často budoval pred svojím poslucháčstvom. A potreboval auditórium. Keď vyliezol z kožucha svojej samoty, potreboval sa vyrozprávať a artikulovať nahlas narozmýšľané či napísané.

Keď som roku 1992 založil vydavateľstvo Hevi, stal som sa — jednorazovým — Slobodovým vydavateľom. Zozbieral som jeho knižne nepublikované poviedky a podľa jednej vybral názov Útek z rodnej obce. Na obálke sme reprodukovali maľbu z jeho príbytku. Z týchto čias sa mi zachovalo niekoľko listov, odpovede na otázky pre promo do časopisov a novín a telegram tohto znenia: „MOZES PRIST KEDYKOLVEK POOBEDE PO 12 HOD R SLOBODA“.

Pri jednej návšteve vznikla séria čiernobielych fotografií, pri inej kolekcia farebných. Rudo sa, mal som dojem, rád fotil. Vedel, ako sa natočiť do svetla, ako usporiadať mimiku tváre do pôsobivého výrazu. Bol v ňom prítomný aj herec. (Spomeňme si na jeho účinkovanie U Rolanda s Belanom a Hudecom, spomeňme si na jeho filmové roly a, pravdaže, na astorkové hry. Dávno predtým sme v Slovenských pohľadoch čítali absurdnú drámu Vojna s malým Holandskom, ktorú by bolo pekné vydať knižne.) 

Dráždivosť Rudolfa Slobodu je v esteticky pôsobivých spojeniach zdanlivých protikladov: naivita, insitnosť — rafinovanosť, rozvravenosť — koncíznosť, mystifikácia — kalendárový realizmus, autobiografickosť — autoštylizácia… Ruda Slobodu mám natoľko rád, že som ho prijímal komplexne: aj s jeho slabšími výkonmi, aj s niečím, čo sa mohlo javiť ako isté nedbajstvo. V jednom liste ma nazval „starým priateľom“. Nie, nebol som ním. Cítil som, že medzi Rudom a nami ostatnými je čiara, hranica, možno priepasť. Svoju samotu zapĺňal rozprávaním, a napriek svojmu tragickému koncu nebol v tomto zápase porazený.


Portrét vydáváme se svolením slovenského literárního měsíčníku Rozum a po redakční úpravě.

Autor je spisovatel a nakladatel.