11/12/2021 | téma |

Slovenská spojka: Kniha roka

Mojím najväčším odporúčaním zo slovenskej literatúry za tento rok je kniha, od ktorej by som sa na základe prečítania anotácie držal na diaľku minimálne dvoch metrov. Respirátor a igelitové rukavice k tomu.

„Žijeme v dobe prostriedkov. Sú všade: dopravné prostriedky, informačné prostriedky, čistiace prostriedky. Sme úplne obkolesení vlastnými výtvormi. Takmer všetok svoj čas trávime v budovách. A strop veru nie je nebo. Svetlo nie je slnko. A klíma nie je vietor. Ba čo viac, približne polovicu svojho bdelého času strávime pred obrazovkami počítačov, mobilov alebo televízorov. Hodiny a hodiny venujeme svoju pozornosť virtuálnej realite, informáciám, ktoré nám dôkladne predžuli a pripravili iní ľudia. Chýba nám príroda: voda, lesy, oblaky, vietor. Chýba nám aj tichý vesmír ukrývajúci sa v našom vnútri: v hluku médií a v každodennom pracovnom zhone často nedokážeme začuť jemné signály svojho tela. Potrebujeme sa opäť dostať bližšie k sebe samým. Ako to však urobiť? Odpovedať na túto otázku sa snaží kniha, ktorú práve držíte v rukách.“

Takže sa ide argumentovať proti vede, zo všetkých časov práve v čase, keď sa Slovensko zmieta v neoficiálne vyhlásenej humanitárnej katastrofe? A autorom je niekto z vedeckej rodiny, kto sa navyše podpísal pod bestseller o kritickom myslení, ktorý pred pár rokmi trónil na pultoch kvalitných kníhkupectiev?

Odložte transparenty a vypnite Caps Lock — ide o Jána Markoša, a preto vždy prižmúrim nielen jedno, ale rovno obe oči. Okuliare odkladám a so šošovkami rovno do zmiešaného odpadu. Netreba sa nechať zmiasť tým, čo by o knihe jedným dychom napísal konšpiračný časopis či antisystémový web. Markoš je intelektuálny trojobal — spisovateľ, lektor kritického myslenia a šachista. K tomu šachu sa vyjadrovať radšej nebudem, ale čo do písania a kritického myslenia si pred autorom skladám (neviditeľný) klobúk.

Po úspešnom manuáli o čítaní s porozumením a kritickom zmýšľaní sa na trhu objavila úvaha nad 16 etickými dilemami, s ktorými sa v dnešnej dobe stretávame. Treťou publikáciou z tejto edície je kniha Bližšie k sebe s podtitulom Hľadanie ľudskosti v dobe médií, technológií a vedy. Tak ako predošlé tituly od autora sa publikácia dostala na verejnosť zásluhou vydavateľstva N Press. Ľudskosť im je blízka, vydali dokonca rovnomennú knihu od holandského autora Rutgera Bregmana.

Vo svojom najnovšom texte nás Markoš sprevádza všeličím. Nenásilne nabáda čitateľa zamýšľať sa nad úryvkami z Biblie, literárnymi eposmi zo vzdialených krajín, osobnými spoveďami zahraničných pacientov či vedeckými pozorovaniami sociológov a genetikov. Zišla sa tam takáto nevídaná partička, ktorá by sa bez Markoša na čele pravdepodobne dohádala na smrť. Ak by tieto pasáže nepoprepletal svojím chápavým jazykom, nevznikol by z textu takýto literárny, spoločenský a filozofický skvost.

Nie náhodou som jeho jazyk označil ako chápavý. Ak si slovo chápavý zadáte do Synonymického slovníka slovenčiny, odhalíte množstvo podobných prídavných mien, ktoré možno použiť na opis Markošovho jazyka a prístupu. Je bystrý, súcitnývnímavý. A netreba zabudnúť ani na koreň slova, sloveso chápať. Vďaka autorovmu dôvtipu a empatickému spracovaniu informácií sa aj čitateľ, ktorý sa v danej problematike nepohybuje na dennej báze, dozvie množstvo nových postrehov a prepojení.

Bližšie k sebe je kniha výnimočná tematikou a štýlom písania, no mňa samého sa dotkla aj na osobnej rovine. Nenápadne a nenútene mi otvorila oči v mnohých ohľadoch. Zamyslel som sa nad tým, ako ja sám, bez ohľadu na vedecké poznatky, vnímam svoje telo, čo je základom mojej identity, ako plynie môj vlastný čas a aké úskalia ma čakajú, keď si chcem uchovať moju vlastnú vnútornú slobodu. Autor mi rozšíril obzory v témach súcitu, zraniteľnosti, smrti a konceptu posvätnosti v úplne novom šate.

Keď si po sebe čítam predošlé dve vety, samého seba si predstavujem v oddelení motivačnej literatúry. Našťastie som si vďaka autorovým knihám pripomenul, že vety sa vždy čítajú v kontexte. Nemožno ich vystrihnúť a prilepiť na ľubovoľné miesto bez posunu významu. A to isté sa dá povedať aj o nás ako o ľuďoch. Nemožno nás vyňať a zasadiť do výlučne vedeckého kontextu. Naša ľudskosť je nádhera, ktorú nemožno nechať napospas navonok vševediacim vedeckým chápadlám.

Autor je literárny nadšenec z korporátnej sféry.