Stále najviac sa oplatí byť realistom

Debutovala zbierkou poviedok „Živé ploty“, nedávno jej po siedmich rokoch vyšla ďalšia zbierka poviedkových textov — „Dôvod na radosť“. O tom, ako vznikala, aj o inom hovorí v rozhovore Soňa Uriková.

Ako dlho vznikali poviedky do tejto knihy?

Základy niektorých textov siahajú dosť hlboko do minulosti, možno dokonca aj pred vznik Živých plotov. Často nahodím prvý odsek alebo stranu a vrátim sa k nim až o niekoľko rokov. Dôvody sa rôznia, väčšinou iba nemám čas. Dôvod na radosť vcelku vznikal šesť rokov, od vydania debutu som o podobe svojej druhej knihy uvažovala programovejšie. Intenzívne som na poviedkach začala pracovať v roku 2020 počas prvej karantény. To stiesňujúce obdobie však nepovažujem za studnicu kreativity, ani by som od spisovateľov a spisovateliek neočakávala, aby v takých chvíľach tvorili od rána do večera a chrlili zo seba majstrovské diela. Spúšťačom bol v mojom prípade už čistý literárny pretlak, poviedky museli ísť von, korona—nekorona.

Sona Uriková: Dôvod na radosť
KK Bagala, Bratislava 2022

Od tvojho debutu uplynul dosť dlhý čas, sedem rokov, medzitým ti vyšla kniha pre deti. Prečo taká dlhá pauza?

Keď prídem z práce a chcem sa venovať aj priateľovi, psovi, ísť von, oddýchnuť si, prípadne ešte písať, znamená to, že dlho do noci nevypnem mozog. Pracujem ním celý deň a písanie s unavenou hlavou a ešte unavenejším telom je tá najhoršia kombinácia, potom nespím do hlbokej noci, lebo nie som odreagovaná. Navyše potrebujem písať tak, že zo seba dostanem aspoň desaťtisíc znakov v celku, ďalší deň ideálne ďalších desať, a takto text dopísať, zostať v univerze príbehu. Rezidenčné pobyty sú pre mňa absolútnym ideálom, ale nemôžem ich absolvovať každý mesiac — som rada, ak vykryjem aspoň jeden ročne. Taktiež som spokojnejšia, keď prvá verzia textu vykvasí neotvorená niekoľko týždňov. Keď sa k nej vrátim, nastáva kolotoč prepisovania, lebo prvé verzie mojich textov sú niečím, čo vidia len moje oči. No a to všetko si vyžaduje čas, beriem to však tak, že sa literárne nemám kam ponáhľať.

V tejto knihe si sa tematicky posunula. Je to tým, že si staršia?

Ja traumy a traumičky nerada kujem zahorúca, najskôr ich chcem mať vyriešené ako osoba, až potom s nimi dokážem pracovať ako spisovateľka. A aj tak mám pocit, že ma tie moje toľko nezaujímajú, prečo by mali niekoho iného? Myslím si, že sa vo mne vekom začala viac ozývať téma materstva a všetkého s ním súvisiaceho. Nemyslím si, že pár poviedok v knihe ju vyrieši — pre spoločnosť či pre mňa —, no tak sa to celé stretlo v čase a priestore, čiže som tej téme dala voľný priebeh. Knihu uzatvára text, ktorý môže pôsobiť ako o starnutí, mne však išlo o to ukázať, že keď niečo človek nikdy nemal, nemá mu za čím byť ľúto.

O čom sú podľa teba tvoje poviedky?

Už z názvu knihy je jasné, že ma zaujíma, čo mojim postavám môže spôsobiť radosť — či skôr čo im ju môže skaliť. V dobe často prehnaného pozitivizmu chcem ukázať, že byť realistom sa stále oplatí najviac. Ale ktohovie, ďalšia kniha možno bude úplne optimistická a ružovučká. Okrem už spomínaného materstva som sa v tejto knihe chcela sústrediť aj na medzigeneračné vzťahy, ktoré nás ovplyvňujú — človek s traumami, obmedzeniami či inými démonmi svojím správaním niečo z toho, čo v sebe nesie, presunie aj na osobu, ktorú ovplyvňuje či priamo vychováva. Zaujíma ma, ako sa s tým ten adresát popasuje — tobôž, keď to je dieťa.

Soňa Uriková, foto: Helena Kurusová Benčíková

Soňa Uriková, foto: Helena Kurusová Benčíková

Kibicuje ti do tvojho písania tvoj partner, literárny kritik a básnik Viliam Nádaskay, ktorý bol aj redaktorom knihy?

Ak otázka stojí tak, či Viliam kibicuje, tak odpovedám, že áno. Zlomil na mne už niekoľko palíc. Keď nedopíšem poviedku načas, idem spať bez večere. Za každé „byť“ a „mať“ musím spraviť päťdesiat klikov. Ak by otázka stála, ako sa mi pracovalo s redaktorom a literárnym kritikom Viliamom Nádaskayom, tak by som odpovedala: Ak by som bola ochotná položiť život za to, že je niekto naozajstný nefalšovaný profesionál, ktorý dá do svojej práce všetko, bolo by to za Viliama. Obdivujem jeho redaktorské aj korektorské schopnosti, spôsob, akým sám narába s literárnym jazykom, ako ho pozná, kam ho vie posunúť. A kam vie posunúť aj mňa. To, že sme partnermi, znamená iba jediné — máme na moje texty viac času a nemusíme sa stále dohadovať, kde a kedy sa stretneme.

Čo teraz čítaš?

Dávkujem si Starosti se svatbou od Stiga Dagermana. Napísal málo kníh, tak si ich vychutnávam. Trúfam si povedať, že na nejakej bazálnej úrovni máme niečo spoločné, aj keď on ide postavám do hláv bez hocijakých škrupúľ. Jeho obraznosť je bohatá, no vždy ju udrží na uzde a s motívmi pracuje do najmenších detailov, podľa mňa naozaj bravúrne. Inak som človek, čo má bežne rozčítaných aj päť titulov, niektoré kvôli rešerši do práce, iné sú také rýchlovky — nedávno to bol napríklad komiks V Taliansku sú iba praví chlapi — prečítané za dva večery, ale aj takéto jednohubky si vyberám tak, aby mi niečo priniesli.


Rozhovor vydáváme se svolením slovenského literárního měsíčníku Rozum a po redakční úpravě.

Autorka je šéfredaktorka Rozumu.