10/09/2022 | téma |

Talianska domácnosť v slovenskej štylistike

Kniha „Pod slnkom Turína“, ktorá sa umiestnila vo finálovej desiatke slovenskej literárnej ceny Anasoft litera, rozpútala debatu predovšetkým svojou pútavou obálkou. Je dôkazom rozmanitosti slova pútavý — v tomto prípade mohla obálka upútať natoľko, že čitatelia si kúpu knihy rozmysleli. Pútavé boli aj drsné sexuálne scény a vrstvené myšlienkové pochody, no i v tomto prípade mohli upútať skôr negatívnym spôsobom.

Staré príslovie hovorí, že kniha sa podľa obalu súdiť nemá, a ja som koniec-koncov rád, že som si knihu prečítal. S menom Ivany Dobrakovovej sa stretávam už roky, no vždy len v pozícii prekladateľky preslávených kníh od Eleny Ferrante. Dobrakovová aj sama píše, dokonca s obdivuhodným úspechom. Vo svojej najnovšej knihe nás zoznamuje s Kristínou, čerstvou štyridsiatničkou zo Slovenska, ktorá sa so svojím manželom a dvoma synmi po niekoľkoročnom pobyte v Belgicku presťahuje do Talianska. Rok strávený v Turíne sa na ich osudoch podpíše viac, než očakávali — pomerne usporiadaný život tejto modernej európskej rodiny sa pomaly, ale isto triešti na márne kúsky.

seriál Slovenská spojka

Na hodinách translatológie nám prednášajúci vždy zdôrazňovali, že preklad síce je istou formou interpretácie textu, no štýl a sémantika autora sa stoj čo stoj musí zachovať. Pri čítaní tejto knihy som sa preto zamýšľal, či si Dobrakovová preložila Ferrante po svojom, alebo sú ich literárne postupy naozaj natoľko podobné. V mnohých ohľadoch sa ich príbehy podobajú, no v azda najdôležitejšej oblasti sa rozchádzajú. Elena Ferrante si svojich čitateľov podmanila tým, že jej postavy sú uveriteľné a miestami opovrhnutia hodné, no stále dokážeme v kútike duše porozumieť, prečo seba a svojich blízkych vystavujú utrpeniu či hanbe.

Pod slnkom Turína, foto: Marenčin PT

V prípade Kristíny, a to napriek snahe priblížiť jej traumu z detstva, sa ocitáme v pomykove. Hrdinka sa vedome rúti do záhuby, no keďže jej chýba hĺbka, niet miesta na empatiu, ku ktorej sa sem-tam uchýli i ten najracionálnejší čitateľ. Nenapomáha tomu ani jazyk, ktorý síce zvyšuje rýchlosť čítania, no po zamyslení pôsobí ako hulákanie od stola — štylisticky je román pre mňa veľké sklamanie. Vrstvené myšlienkové pochody môžu mať dych vyrážajúci účinok, no musia byť použité s mierou a udržiavať istú štruktúru — ako napríklad rakúska autorka Elfriede Jelinek. 

S ňou má Dobrakovová spoločnú aj tendenciu k drsným sexuálnym scénam, no v prípade tejto knihy sa akoby do popredia dostával úmysel šokovať čitateľa. Keď už sme pri šoku — mám rád knihy, v ktorých hrdinovia vehementne presadzujú argumenty, s ktorými nesúhlasím, dokonca je to jeden z hlavných dôvodov, prečo sa snažím viac čítať. Predsudky a príklady zadubeného myslenia sa avšak v Dobrakovovej próze prezentovali v (na môj vkus) príliš atraktívnom svetle. Zanechalo to vo mne pachuť a nepochopil som, aký účel mali tieto poznámky plniť.

Napriek tomu, že ma isté časti tejto knihy neoslovili, musím priznať, že som mal nutkanie dočítať ju, a to najmä vďaka dejovej línii týkajúcej problémov dnešnej mládeže. S touto témou sa Dobrakovová popasovala vynikajúco. Práve preto si chcem prečítať aj jej zvyšné knihy — najmä Bellevue a Matky a kamionistiPod slnkom Turína na mňa veľký dojem neurobilo, ale turínske slnko si ujsť určite nenechám.

Autor je literárny nadšenec z korporátnej sféry.