Nasvietiť Petőfiho z inej strany

Prečo Petőfi? 

Tejto otázke je venovaná časť knihy, ale skúsim to pozametať do skrátenej podoby. Potreboval som postavu, s ktorou by som mohol stráviť čas, zdieľať s ňou samotu v Banskej Štiavnici, kde stále žijem a kam som prišiel žiť čiastočne aj kvôli Sándorkovi. Potreboval som sprevádzača, takého svojho stalkera, ktorý by sa postaral o moje kroky, viedol ma za ruku a pospájal všetky tematické okruhy knihy, ktoré som si vopred vytýčil. Potreboval som sa nejako vyrovnať so svojimi maďarskými koreňmi, s genius loci rodného Lučenca, s niečím, čo pre mňa znamená maďarskosť a jej následná demýtizácia. Potreboval som sa nejako vyrovnať s tou čoraz viditeľnejšou hranicou, ktorá oddeľuje „náš“ Novohrad od „ich“ Nógrádu. Rád ohýbam príbehy, ku ktorým sa pristupuje s úctou a pátosom a ktoré veľmi rýchlo prerastajú do dogiem, heroizovania a nacionalistických gest. Tiež ma zaujímajú rôzne cestopisy. PS je pre mňa cestopis z krajín, nielen tých, ktoré nájdeme na mape. Vďaka Sándorkovi som prežil päť pekných rokov. Bez neho by to bolo oveľa smutnejšie.

Jakub Juhász, foto: Jonáš Gruska

Položím ťažkú otázku. Každý má vlastného Petőfiho, každá interpretácia je v podstate dezinterpretáciou. Čo je potom pravda?

Pravda je taká, že kým nevykopú Petőfiho mŕtvolu, neprevezú ju do laboratória a neurčia, že ide o skutočného Petőfiho, dovtedy bude existovať nespočetné množstvo idiotských, menej idiotských, tragikomických a menej tragikomických príbehov. Dovtedy budú vznikať špekulácie a mýty. Niektoré udržia históriu živú, niektoré poslúžia na vytĺkanie politických bodov. Môj príbeh chce nasvietiť Petőfiho z inej strany a odhaliť tak malé pravdy, ktoré prehliadame, alebo ich rovno nechceme vidieť.

Rozprávač po dlhom hľadaní a ujasňovaní svojím spôsobom dospeje k záveru. Je aj pre teba Petőfi uzavretý? Naozaj hotovo?

Nejakým spôsobom asi uzavretý je, no stále by som chcel viac spätnej väzby. Chcel by som vedieť, ako si žije bezo mňa, ako ho vnímajú ostatní čitatelia a čitateľky. Ja na neho myslím takmer každý deň. Ostal som v Banskej Štiavnici, kde som ešte viac sám, ako som bol pri písaní PS. Stále mi pomáha, že je niekde tam prítomný, že prežil pár mesiacov v tomto meste, v tejto UNESCO paródii na históriu. Občas v noci zájdem k stene so zlatými salamandrami a hladím tam jeho miniatúrnu podobizeň. Jeho nepodarenú hlavičku. Kiežby bolo hotovo.

Jakub Juhász: PS
Rubato, Praha 2022

V texte hrajú svoju rolu zvuk, hudobnosť sveta. Hudbe sa naostatok venuješ. Ovplyvňuje hudba tvoje písanie a písanie tvoju hudobnú tvorbu?

Hudbe som sa nikdy nevenoval z pozície tvorcu. Aspoň nie vtedy, keď o nej uvažujeme v skostnatených mantineloch. Pre mňa je napríklad samotné aktívne počúvanie tiež plnohodnotnou tvorbou. Aktívne počúvanie, skladanie hudby, improvizácia, digitálne experimenty, pre mňa sú všetky aktom tvorby. V procese uvažovania o príbehu si najskôr zaznamenávam zvuky konkrétnych miest, ktoré sa chystám preniesť do písaného textu. Pri písaní ich následne počúvam, čo mi veľmi uľahčuje naladiť sa na dané scény. Zvuk je väčšinou na úplnom začiatku textu. Niekto má postavy, niekto dialógy, niekto prvú vetu, čo ja viem, čo všetko? Ja mám zvuky, ktoré počúvam ako hudbu. Či ovplyvňuje písanie moje počúvanie? S odstupom času si predstavujem, ako by zneli svety, situácie a fiktívne prostredia z niektorých mojich textov. To je presne ten aktívny proces, keď si v hlave skladám zvukový záznam konkrétnych scén. Niekedy si to porovnám s nahrávkami, ktoré som zaznamenal pred rokmi. Výsledok takéhoto porovnávania môže byť nudný, ale tiež veľmi prekvapujúci.

Čo čítaš?

V tieto dni čítam Věřit v šelmy od francúzskej antropologičky Nastassje Martin. Väčšinou na záchode. V knihe sa vyrovnáva s útokom medveďa počas jednej zo svojich ciest na Kamčatku. To je téma, ktorá ma dlhodobo zaujíma. Medvede ma priťahujú už od detstva. Z fóbie sa vyvinula platonická láska. Kúpil som si nového Houellebecqa. Zatiaľ si ho šetrím na horšie časy. Tiež sa chystám skompletizovať si VanderMeerovu trilógiu Southern Reach. Toľko k mojim čitateľským plánom. Momentálne sa nachádzam v nečitateľskej perióde života. Teda okrem toho záchoda.

Jakub Juhás (* 1990) je kurátor v bratislavskom kultúrnom priestore LOM, ktorý sa zameriava na súčasné podoby zvukového umenia a akustickej ekológie. Vedie experimentálne hudobné vydavateľstvo mappa. Medzi aktivity vydavateľstva patrí tiež kurátorovanie koncertov, inštalácií, rezidencií a workshopov. Knižne debutoval v roku 2016 prózou Novoročný výstup na Jaseninu, s ktorou sa dostal do desiatky ceny Anasoft litera a získal za ňu Cenu Jána Johanidesa pre mladého autora. Texty o zvukovom umení publikoval v rôznych kultúrnych a hudobných magazínoch. Minulý rok mu v pražskom vydavateľstve Rubato vyšla jeho druhá kniha s názvom PS. Aby vás to nemiatlo, autor sa volá Juhás, ale kniha vyšla pod pseudonymom s maďarským tvarom mena: Juhász.

Rozhovor vydáváme se svolením slovenského literárního měsíčníku Rozum a po redakční úpravě.

Autorka je redaktorka.