19/02/2022 | téma |

Novodobá filozofia pre hýbajúceho sa intelektuála

Slovenský publicista Milan M. Šimečka sa zamýšľa nad tým, akú úlohu v našich životoch zohráva aktívny pohyb a ako je to celé prepojené s našim zmýšľaním. A prečo pri tom často musíme byť sami, aby sme si to naozaj užili a aby to malo ten vychýrený blahodarný účinok. Vlastne sa mýlim — on sa nad tým nezamýšľa, on to už veľmi dobre vie.

Na Slovensku trávime hodiny gymnaziálnej náuky o spoločnosti analýzou starodávnych filozofických textov. Mnohí z nás sa namiesto Sokratových argumentov zamýšľajú nad tým, prečo sa v tomto nepredvídateľnom veku, tesne pred začiatkom vysokej školy, máme zaoberať komplikovanými a zdanlivo absolútne irelevantnými morálnymi dilemami. Až neskôr si uvedomíme, že základné životné otázky sa v skutočnosti v priebehu tisícročí vôbec nezmenili.

Ja sám som príkladom tejto študentskej vzorky. Filozofia ma na gymnáziu neoslovila, myšlienkami som bol úplne inde. Dokonca ani počas vysokej školy ma táto oblasť nepriťahovala, možno s výnimkou Sørena Kierkegaarda na hodinách severskej literatúry. Až po škole som začal pociťovať potrebu, ba až nutkanie zamyslieť sa nad filozofiou a etikou. Najlepšou pomôckou mi boli knihy Jána Markoša, ktorý filozofiu dokáže zapracovať do pochopiteľných a každodenných medzí bez toho, aby obetoval jej hĺbku. Jeho kniha Bližšie k sebe je pre mňa i naďalej korunným klenotom slovenskej literatúry za minulý rok.

Práve vďaka Markošovi som sa väčšmi otvoril nebeletristickej slovenskej tvorbe, čo ma priviedlo až k Martinovi M. Šimečkovi. Jeho prejav a myšlienky ma najskôr oslovili v audioverzii, keďže je pravidelným politickým a spoločenským komentátorom pre Denník N. Čím som starší, tým väčšmi sa riadim autorom či vydavateľstvom a sem-tam opomeniem fakt, že téma knihy nie je súčasťou mojej komfortnej zóny.

Telesná výchova pre mňa vždy bola veľkým strašiakom, a to napriek mojej celkom prijateľnej stavbe tela. Keby mi niekto vtedy dal pod nos Šimečkovu knihu Telesná výchova, dlhoročné trápenie by bolo razom vyriešené. Prostredníctvom krátkych textov nám autor približuje, akú očistnú a kontemplatívnu úlohu v jeho živote zohráva pohyb. Konkrétne sa zameriava na štyri športy jemu srdcu blízke, a to beh, tenis, jazda na koni a plávanie. Približuje svoju motiváciu, opisuje, ako si k jednotlivým športovým disciplínam vytvoril vzťah a aký vplyv majú na jeho každodenné fungovanie.

Ani náhodou sa nesnaží argumentovať vedeckým spôsobom, takých kníh je napokon na trhu viac než dostatok. Jeho rozprávanie je osobné, senzácia pociťovaná pri pohybe je výsostne individuálna a neopakovateľná. Šimečka sám hovorí, že každý jeden beh v ňom vyvoláva iný pocit. Do hry vstupuje plejáda faktorov, či už únava, strava, počasie, stuhnutosť svalov. Práve kvôli komplexnosti týchto úvah by som túto útlu knižku opísal ako novodobú filozofiu pre hýbajúceho sa intelektuála.

Počas čítania som sem-tam knihu odložil bokom a (vôbec nie dramaticky) som sa zamyslel nad obdobím, keď som zvykol aktívne behávať. Po celom dni v práci som s radosťou zabehol 10 kilometrov a po príchode domov som sa pustil do knihy. Spomenul som si, akú vnútornú vyrovnanosť som v tých časoch pociťoval. Bola to oáza pokoja, ktorá sa s nástupom pandémie a neprerušovaným hromadením prachu na mojich „maratónkach“ dočasne vysušila. Oáza, ktorej geologické zloženie pozostávalo z literatúry a behu. Duševný raj na zemi, verte mi.

Preto som si po dočítaní Šimečkovej knihy predsavzal, že sa k behu po (snáď) úspešnom odsťahovaní zo Slovenska vrátim. A že si so sebou Šimečkovu knihu zoberiem, dokonca si ju asi vždy nechám poruke. Aby som sa do nej vedel v prípade potreby pozrieť a nechať sa inšpirovať. Prístup, ktorý v nej síce nenanucuje, ale úspešne blahorečí, sa možno stane mojím celoživotným nezáväzným mentálnym pomocníkom. Ďakujem, pán Šimečka.

Autor je literárny nadšenec z korporátnej sféry.