13/11/2021 | téma |

Slovenská spojka: Korunované Jednorožce

Anasoft literu, najvyššiu slovenskú literárnu cenu, si odniesla Barbora Hrínová za svoju debutovú zbierku poviedok s názvom Jednorožce, vydanú pod záštitou vydavateľstva Aspekt. V poviedkach sa zaoberá problémami mladých ľudí z rozličných profesií či vrstiev spoločnosti. Introspektívne nás sprevádza ich vnútorným svetom a popisuje, s akými, pre iných snáď zanedbateľnými, problémami sa každodenne stretávajú. Čo nám udelenie ceny za takúto knihu hovorí o stave slovenskej literatúry?

Nesklamem vás — posledné dve Anasoft litery ukazujú slovenskú literatúru v dobrom, až veľmi dobrom, modernom a kreatívnom svetle. Porota sa za uplynulé dva roky rozhodla pre svieže, nebombastické, no o to rezonujúcejšie diela. O úspechu minuloročnej víťaznej knihe Šeptuchy svedčí snáď už len fakt, že vydavateľstvo Host tento nežný román od Aleny Sabuchovej vydalo v preklade Lubomíra Machalu. Prítomnosť slovenskej literatúry na českom knižnom trhu nie je ani zďaleka takou samozrejmosťou, akou sú množstvá českých kníh v slovenských kníhkupectvách.

Naspäť k Anasoft litere a jej posledným dvom víťazkám. Či už sa pozrieme na Jednorožce alebo ich predchodkyne Šeptuchy, ide o štýl, ktorý sa číta jednoducho, no zároveň má v sebe svojskosť a úprimnosť typickú pre generáciu Barbory Hrínovej a Aleny Sabuchovej. A keď už sme pri tom, nedá mi nespomenúť ďalšiu finalistku, o ktorej píšem so železnou pravidelnosťou: Ivanu Gibovú. Medzi týmito autorkami je zanedbateľný vekový rozdiel a síce ich delí voľba tematiky a literárneho žánru, evidentne sa nám na Slovensku svojpomocne vytvoril silný a jedinečný literárny hlas.

Tento hlas je natoľko silný, že už druhý rok sa cena ocitla v rukách mladej začínajúcej autorky. Kľúčovou ingredienciou Hrínovej úspechu je z môjho pohľadu jej neskrývaná úprimnosť. Ešte pred prvou poviedkou je v knihe uvedený krátky životopis autorky, pričom pozornému čitateľovi určite neunikne, že isté prvky zo spomínaných skúseností sa nápadne či nenápadne objavujú v niektorých poviedkach. Či už autorka išla s kožou na trh alebo sa svojimi zážitkami nechala len inšpirovať, text vyznieva veľmi autenticky a umelecké prvky realitu sprevádzajú namiesto toho, aby ju zatieňovali. Niektoré z poviedok sú úsmevné, iné srdcervúce. 

A potom je tam tá jedna, pri ktorej som túžil, aby bola dlhšia, ale napokon asi bola taká skvelá, pretože bola taká krátka. Asi nebude prekvapením, že LGBT+ tematika v slovenskej literatúre nie je tak úplne na dennom (pozor, nie kostolnom) poriadku. Preto vždy ako sup číham, či sa autor alebo autorka textu nesnažil(a) tému zneužiť na vyvolanie senzácie. Hrínová z tejto skúšky ohňom vyšla bez jediného popálenia, keďže sa jej s úplnou ľahkosťou podarilo vykonštruovať príbeh navonok ako každý iný, samozrejme s istými špecifickosťami, ktorých (ne)normálnosť avšak neprevalcovala samotnú pointu. 

Keď si človek otvorí slovenský spravodajský portál, zdá sa mu, že krajina, ktorá sa hlási do západne zmýšľajúcej Európy, sa topí v rieke, ktorá nezadržateľne prúdi smerom na východ. Namiesto toho, aby naši politici čo len začali diskutovať o právach menšín, klimatických zmenách či kvalite zdravotnej starostlivosti, strkajú pred týmito témami hlavy do neexistujúceho piesku a radšej ešte väčšmi uťahujú predpotopné morálne opasky. 

Svetlo (a dúhu) na konci tunela nám na Slovensku prináša kvalitná žurnalistika a umenie. Vďaka neúnavnosti novinárov a neochvejnosti umelcov ešte stále možno dúfať, že nám tu svitá na lepšie časy. Veľká vďaka porote Anasoft litery, ktorá takúto skvelú knihu pretlačila na titulky našich periodík. A ešte väčšia vďaka Barbore Hrínovej za to, že tento skvost stvorila.

Autor je literárny nadšenec z korporátnej sféry.