V jednom rozhovoru říkáte, že se jako autor „musíš zbavit strachu, nebát se psát cokoliv, nenechat se vtáhnout do hry, jejíž pravidla jsi sám neurčil“. Vystihuje to i vaši cestu k psaní?

Asi som to myslel tak, že pri písaní sa chcem cítiť uvoľnene, nesiliť sa do toho. Veď o nič nejde. Viem, že keď píšem, tak to nie je záchranná akcia na vyslobodenie čitateľov z trosiek po zemetrasení. Nemusím postupovať podľa smrteľne dôležitých inštruktáží a manuálov. Čokoľvek sa môže pokaziť a nikomu sa nič nestane. Tvorbu považujem za slobodný proces a slobodu v tomto procese za zbavenie sa akýchkoľvek iných vlastných očakávaní, ako je len radosť a vyčerpanie z písania.

Vaše romány jsou mimo jiné i poměrně neuhýbavým komentářem současnosti. Ta je prý postpravdivá a postfaktická. Co si o těchto pojmech myslíte?

Tie výrazy sú mi nesympatické, znejú mi hystericky a zbytočne. Rozumiem východiskám pre vznik týchto slov, ale dopyt po týchto pojmoch tu bol vždy, tak ako v dejinách existovala skutočnosť, ktorú sa snažia vyjadriť. Nie je to novinka, ani v realite, ani v jazyku. Význam týchto pojmov bol rôznymi synonymami vyjadrený jazykom kritických bytostí naprieč celými dejinami myslenia, možno v rozsiahlejších textoch. Toto sú dobré pojmy na tričko, jednoslovné, dá sa z nich urobiť logo, hashtag, nálepka…

Myslím, že každá epocha, v ktorej emócie alebo skôr ego víťazí nad pudom sebazáchovy a nad obyčajnou láskou k životu, nahráva tvoreniu takýchto pojmov na smeč. Prednedávnom som čítal Alberta Schweitzera, zmienil sa o tom, že v príčetnej kultúre musí rozum zvíťaziť nad ľudskými názormi. Rozum som v tomto zmysle pochopil skôr ako racionálny pud sebazáchovy, niečo, čo nás varuje pred elimináciou. Myslím, že rozum nedokáže poraziť názory, je príliš predposratý. Nad ľudskými názormi zvíťazí planéta a bolesť, ktorú ľuďom spôsobí.

Osobne preferujem na poli úderných, stručných, výstižných pojmov slová ako napríklad pojem vojna, kde zhruba viem, čo môžem očakávať. Vojna doteraz veľmi jednoznačne uzatvárala každú súčasnosť, aj tú postfaktickú. Ale tak dajme tomu, že práve teraz žijeme v postpravdivej súčasnosti a fakty nemajú odrazu toľko lajkov ako nablýskané žvásty, drogy pre ego. Pochybujem, že môj teplomer na balkóne, ktorý je veľmi faktický a ukazuje desivých 36 stupňov Celzia, má na Instagrame viac ako zero followers. V 36 stupňoch Celzia sa pritom nenachádzajú žiadne protichodné skutočnosti.

Postfaktické pre mňa nie je to, čo vystihuje charakter našej doby. Nemyslím si, že sa týmito výrazmi bude v budúcnosti prioritne označovať táto vývojová etapa človeka, i keď istý posun v evolúcii určite nastal. Dnešný človek nevie, či jeho priateľ žartuje, uráža ho, alebo ako to teda myslel, ak svoj výrok nevysvetlí mimikou emotikonu. Túto rozpoznávaciu schopnosť človek možno stratí  rýchlejšie, ako si myslím. Stratí ju rovnako, ako keď prišiel o srsť či o blany medzi prstami. Už nebude potrebovať rozumieť na to, aby ešte nejaké to storočie prežil. Príde o rozum.

Ondrej Štefánik, foto: Szlávtextus

Ondrej Štefánik, foto: Szlávtextus

Do vašeho posledního románu Som Paula se dost promítl společenský vliv sociálních sítí. V reklamě, kterou se živíte, s nimi přicházíte asi také často do styku. Kde dnes leží hranice intimního a soukromého?

To je sociálny Schengen, digitálny open space. Hranice nie sú, sú len tam, kde nehrozí potlesk, pochvala. Otvárať svoje súkromie je najlepší spôsob, ako na seba strhávať pozornosť. To je čaro striptízu. Keď sa také veľké množstvo ľudí rozhodlo samo o sebe publikovať časopis, zobrali na seba bremeno showbiznisu, vláčia si svoje osudy a výzvy slávnym bulvárom na pleci ako kríž, tak všetky steny musia padnúť, lebky budú priesvitné, úprimnosť nadovšetko, pravda nepravda, bonmot, glosa, postrehy, žvást, hejt, vyznanie, poďme sa spolu porozprávať, hlavné je mať v jednom kuse tému, tamagoči treba neprestajne kŕmiť, inak zdechne. Myslím, že sa z mnohých bytostí stane len taká dekorácia na monitore, budú ako okrasné rybky v akvárku v supermarkete, nalepené na skle, otvárať ústa do prázdna a tak, len nech sa je na čo dívať, okrasné ľudské bytosti, obrázky na mojej stene. Mňa zaujíma iba to, akú budú mať tieto obnažovcie sociálne trendy pointu. Či ma to bude vo svojom hysterickom vyvrcholení bolieť alebo nie. Pravidelné, každodenné, impulzívne obnažovanie svojej hlavy je možno norma, ale nie je to povinnosť. Kým sa to odo mňa nevyžaduje, tak je to v pohode, kým to nebolí, nezabije.


Narodil sa v 1978 v Bratislave. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako copywriter v reklamnej agentúre. Vydal zbierku poviedok Pštrosí muž (2011) a romány Bezprsté mesto (2012) a Som Paula (2016). „Kriticky, skepticky, avšak tiež s fantáziou a zmyslom pre jemné nuansy štýlu a žánru. S vysokou dávkou humoru, niekedy trochu cynicky, vždy však s textami, v ktorých sú aj použité vulgarizmy funkčné,“ napísala o jeho diele Zora Prušková.