Kde hľadať nádej

V súvislosti s dianím na českej politickej scéne sa často spomína riziko slovenského scenára. U nás na Slovensku sa vzhľadom k stave ekonomiky neraz spomína grécka cesta. Akým katastrofickým cudzokrajným scenárom sa hrozí v Grécku, neviem. Chcem len ilustrovať, že naše dva bratské národy momentálne riešia odlišné problémy a vo výpočte odlišností by sa dalo pokračovať dlho. Čitatelia Hostu mi nebudú veriť, ale v skutočnosti sú tri dekády po rozdelení spoločného štátu medzi Slovenskom a Českom také fundamentálne rozdiely (časť z nich existovala aj predtým), že obava z nástupu režimu reprezentovaného politikom, ktorého meno nevyslovujem, je podľa mňa zbytočná. Strašenie slovenským scenárom však bude pokračovať, keďže šermovanie reálnymi či fiktívnymi hrozbami funguje nielen v politike, ale aj v médiách.

Pristavím sa ešte pri vzájomných rozdieloch, konkrétne pri jednom, ktorý má spoločný menovateľ. Ním je 17. november, v oboch krajinách štátny sviatok s názvom Deň boja za slobodu a demokraciu. Myslím, že sa nemusím rozpisovať o historickej udalosti, ku ktorej sa sviatok viaže. I keď, kto vie. Povrchným pohľadom z ľavého brehu rieky Moravy sa mi javí, že Nežná/Zamatová sa u vás slávi masovo, na úrovni a z veľkej časti spontánne, pričom organizačnú základňu osláv tvorí občianska spoločnosť. Na Slovensku pristupujeme k 17. novembru, nazvime to, skromne. Možno práve preto si naša vláda v minulom roku trúfla v rámci boja proti vysokému schodku verejných financií zrušiť v tento deň pracovné voľno. Štátnym sviatkom zostal, ale oslavovať ho ľudia mohli potichu v kanceláriách, za pokladňou či výrobným pásom.

Keďže pre mňa osobne je tento sviatok jeden z najdôležitejších, dojímalo ma, ako sa mnohé firmy a organizácie postavili k degradácii výročia Nežnej revolúcie na bežný pracovný deň. Niektoré dali zamestnancom platené voľno, iné organizovali aktivity na pripomenutie novembrových udalostí, ďalší prispeli financiami pre tých, ktorí na Slovensku roky bránia demokraciu. K môjmu dojatiu sa primiešalo aj prekvapenie, keď ma oslovila mne neznáma IT firma, či by som v sviatočný deň prišiel ich zamestnancom porozprávať niečo o nádeji. Firmu som si musel googliť a zistil som, že po celom svete má tisícky zamestnancov. Ako jej vedenie prišlo na to, že práve ja by som mohol predviesť pozitívny motivačný prejav, sa mi zistiť nepodarilo. Oslovenie som prijal ako výzvu, navyše slušne honorovanú.

S človekom z firmy sme sa dohodli, že prednáška s diskusiou bude mať názov „Kde hľadať nádej v mrchavej dobe.“ Príprava si vyžiadala pár hodín. Na úvod som mal v pláne spochybniť, či naozaj žijeme v hrozných časoch. Chcel som byť osobný, niekde som si pomohol citátom a najmä som dúfal, že sa mi podarí rozprúdiť diskusiu. Vedel som, čo chcem povedať, no napadlo mi položiť názov prednášky ako otázku umelej inteligencii. ChatGPT v priebehu sekundy vypľul osem zaručených rád, proti ktorým sa nedalo nič namietať. Nádej sa vraj dá nájsť v komunite a solidarite. Máme si tiež dať zmysluplné ciele. Alebo: pozornosť máme otočiť smerom dovnútra.

Dopoludnie so zamestnancami IT firmy dopadlo dobre. Nestratil som niť, oni sa pýtali a ich nadriadený (ako mi neskôr napísal) išiel poobede do kníhkupectva kúpiť každému jeden kus zbierky esejí, ktorú som pred poldruha rokom zostavil. Ďalšie milé prekvapenie pre mňa bolo, keď som na prelome rokov dostal ďalšie dve pozvania podobného charakteru. Obe som prijal a pri tej príležitosti som zopakoval pokus s umelou inteligenciou. Zaujímavé bolo, že na druhý pokus mi ChatGPT poskytol mierne iný recept proti mrchavým časom. Obsahoval už len šesť rád, z ktorých jedna sa v prvej várke z novembra nevyskytovala. „V činoch — konkrétne kroky pomáhajú svet meniť,“ radila umelá inteligencia, kde spočíva nádej. Rozhodol som sa, že budem AI trollovať a rovnakú otázku jej položím každý mesiac až do momentu, kedy o pokuse napíšem stĺpček.

Môj malý experiment ukázal, že umelá inteligencia sa v malých bezvýznamných detailoch podobá človeku. Niekedy totiž bola zhovorčivá a vysypala z rukáva deväť rád, z ktorých každú rozviedla do niekoľkých odsekov. Inokedy si vystačila z piatimi strohými, ako keby jej niečo sadlo na nos. Pri jednej odpovedi, ktorú zopakovala zakaždým, som nadobudol podozrenie, že ma má prečítaného a chce sa mi zapáčiť. Tvrdila totiž, že svetlo na konci tunela sa dá vidieť v literatúre a umení. Vnímala tiež, čo sa vo svete deje. Keď agenti ICE zabíjali v uliciach Minneapolisu nevinných ľudí, AI mi radila zamerať sa na pozitívne správy.

Malé rozdiely v odpovediach umelej inteligencie na totožnú otázku vo mne vyvolali otázky nové. Poradil by ChatGPT to isté mojej šestnásťročnej neteri, aj sedemdesiatdvaročnej mame? Smerovala by ma na komunitu, aj kebyže jej zadám rovnaký prompt počas môjho pobytu v Ríme? Lebo v Taliansku, aj podľa dát, žijú ľudia komunitnejšie ako v iných západných krajinách. A čo by poradila beznádejným ľuďom v Česku? Ak mám pravdu ja a ozajstná slovenská cesta vám nehrozí, potom aj vaša mrchavá doba je iná, ako tá naša. A odlišný by mal byť i návod, ako ju premôcť. (Schválne, ak ste presný opak mňa a žijete niekde medzi Ašem a Jablunkovem, zopakujte môj experiment a napíšte mi, ako to dopadlo.) Možné je však aj to, že umelá inteligencia je v skutočnosti blbá a priemerná, a všetkým ľuďom po celom svete radí tie isté generické múdra. Osvedčilo sa to Bohu s Desatorom, skúša to aj ona.

Jedno malé bezvýznamné plus má u mňa AI k dobru v prípade, že radu „hľadať nádej v príbehoch, literatúre a umení“ nedávala vyslovene mne, ale zopakuje ju každému, kto sa opýta. Českým čitateľom, ktorých zaujíma, po ktorej konkrétnej literatúre majú siahnuť, dávam do pozornosti knihu slovenského autora Duša Martinčoka Někdo se najde. Vyšla pred vyše rokom vo vydavateľstve JOTA, u nás na Slovensku získala cenu čitateľov Anasoft litera a ja som odvtedy nečítal inú knihu, v ktorej by sentiment so surovosťou, a krutosť s ľudskosťou hrali podobne pútavú štvorhru.