Šestnásť poznámok o viere

Pozorovanie
O viere sa hovorí aj ako o dare. Ako keby bola niečo, čo človek nemá, ale iní mu ju môžu dať namiesto ponožiek pod stromček alebo knihy k narodeninám, od ktorej už do konca života neodtrhne oči. Z môjho štyridsaťročného pozorovania však o tom, či si veriaci/-a, rozhoduje jedna jediná vec: či sa narodíš do veriacej alebo ateistickej rodiny. Bodka. Takto jednoduché (a nespravodlivé) to je. Výnimky, ktoré objavili nejakú verziu monoteistického boha v dospelom veku, sa počítajú na jednotky percent.

Koniec baroka
Syn sa narodil do rozpoltenej rodiny, ale manželka neprotestovala, keď som jej hovoril, že by som Viliama rád dal pokrstiť. Ešte predtým som konvertoval z katolicizmu k protestantom. Kvôli sebe. Okrem iného sa mi páčilo, že v evanjelických kostoloch sa viac a lepšie spieva, a cítil som sa v nich ako člen komunity, nie ako pešiak armády. Bude mi raz syn vyčítať, že som ho obral o pobyt v barokových kostoloch a obviní nemocnične biele steny protestantských chrámov (a mňa), že ho doviedli k úzkostiam?

Prvý úspech
V nedeľu na Službách božích, syn mi sedí na kolenách, ja spievam. Vydrží až do konca, bez hračky, bez kriku, počúva, premýšľa, občas spraví grimasu na najbližšiu dôchodkyňu. Keď som ho trojmesačného prvý raz doviezol v kočíku do kostola, mal som v hlave ničím nepodloženú predstavu, že keď v tom budeme pokračovať, naučí sa stíšiť. Vraciame sa domov a zažívam radosť, že sa to darí.

Hovno
Ešte ráno som mu dal na výber: buď pôjdeme do kostola ráno, alebo večer. Alebo v noci, odvetil. Pochopil som, že tým myslel nikdy. Po obednom šlofíku chytí šajbu, hračky sú po celom byte, stále pritom rozpráva, nedá sa zastaviť, podobá sa to na rap, aj obsahovo, keďže do akejkoľvek témy vie vtesnať slová ako hovno, hovienkovačka, okované hovno, tatinko hovienko a pod. Pocit úspechu z rána čuší v tme na dne pokladnice, kam syn ráno hodil euro na oferu. Mohol som mať na kávu.

Komunita
Výskumy hovoria, že medzi praktizujúcimi veriacimi je viac takých, ktorí o sebe hovoria, že sú šťastní, na rozdiel od ľudí, ktorí nie sú aktívnymi členmi žiadneho cirkevného spoločenstva. (Tie isté výskumy hovoria, že veriaci ľudia pijú menej alkohol, ale vo vzorke 26 krajín Pew Research Center chýbalo Slovensko.) Zaujímavé je, že v severských krajinách, ktoré sa dlhodobo umiestňujú na špici indexov šťastia, je praktizujúcich veriacich veľmi málo. Ako tieto dve poznania idú dokopy? Odpoveď je v komunite. Môžete mať živé podporné vzťahy so skupinou ľudí aj bez toho, aby ste zdieľali presvedčenie o zmŕtvychvstaní Krista.

Per crucem ad lucem
Mám ešte jedno vysvetlenie, prečo je u veriacich viac šťastných ľudí. Doviedlo ma k nemu pozorovanie čitateľských návykov v našej rodine. Manželka číta výlučne reportážne „krváky“ od Absyntu, ja som na beletriu. (No, neholdujem tej, ktorú Paul Lynch v rozhovore pre HOST nazval „literatúra sťažnosti“ a rozoberajú sa v nej rôzne traumy a traumičky.) Manželku všetko zlo a nespravodlivosť okolo nás uhranie a zdeptá, mňa neraz necháva chladným. Ona hovorí: „Panebože, to je hrozné!“; môj rozum len mykne ramenami: „To je hrozné, áno, a čo?“. Zdá sa mi, akoby viera človeku pomáhala ľahšie prijať, že svet je neraz temné, nehostinné miesto, kde sa deje veľa nespravodlivého a zlého, ale napriek tomu sa v ňom dá viesť dobrý život, teraz alebo po smrti.

Per crucem ad 476 AD
Odvrátenú stranu mince prílišného záujmu o veci duchovné, často rozumom nevysvetliteľné a od tela oslobodené, možno pozorovať kdekoľvek a kedykoľvek. Počas nášho výletu do Ríma som opäť siahol po historickej spisbe a naďabil na teóriu, že k rozpadu Rímskej ríše prispelo aj kresťanstvo. Večný život na druhom svete začínal byť dôležitejší, ako ten skutočný, teologické spory vyčerpávajúcejšie ako pohraničné konflikty s barbarmi, skromnosť hlásaná Ježišom oberala o motiváciu urobiť Rím a jeho občanov bohatých.

Neznášaj blížneho svojho
Iný príklad, súčasný: koľko veriacich, špeciálne na Slovensku, žiada, aby sa štát k ľuďom inej sexuálnej orientácie správal ako k občanom druhej kategórie? A prečo? Len preto, že pán farár povedali a aj cumlik54xxx to minule na internet presne napísal, aj som to zdieľal(a)? Pritom na nič sa Ježiš s učeníkmi nepodobal viac, ako na partičku teplých.
        Príklad súčasný, geopolitický: akože duchovný Východ reprezentovaný Ruskom, ktorý bojuje proti úpadkovému Západu (ale vily tam majú pekné!). Hoci v tomto prípade sa nedá hovoriť o viere, skôr o vymývaní mozgov, kde sa rečičky o Bohu a kresťanských hodnotách používajú ako saponát.

Distribúcia pochybností
Všimol som si jeden pozoruhodný rozdiel: ľudia, ktorí v Boha neveria a cirkev neznášajú, sú presvedčení, že vo svojom pohľade na svet majú stopercentnú pravdu. Naopak, veriaci človek často pochybuje. O sebe,  o Bohu, o živote. Všeobecná predstava o „fráterníkoch“, ako veriacich nazýva kamarát-novinár, je pritom presne opačná: že zjedli všetku múdrosť sveta, poznajú odpovede, sú si sebou istí.

Úľ
Keď som bol tíndžer, objavil som vďaka beatnikom zenbudhizmus.
V posledných mesiacoch mi viackrát napadlo, že musím opäť začať meditovať. Inak ten úľ v hlave neutíšim.

Synom nevyrieknutý komentár
Ja som ti hovoril, že návštevy kostola a schopnosť stíšiť sa, spolu nijak nesúvisia.

Nevďačník
Roky som bol single. V tých časoch som pred spaním takmer vždy poďakoval tomu hore za uplynulý deň. Odkedy som ženatý a máme dieťa, odriekam v duchu večernú ďakovačku len občas. Nestíham! Alebo som unavený? Bohvie. Zdá sa však, že byť bezdetný a bez záväzkov intenzívnemu prežívaniu viery neodporuje. Len vedie k vymretiu.

Bohom nevyrieknutý komentár
Nič hrozné by sa nestalo. Krajší bol svet bez vás.

Osvietený, aj v tieni
Ako deti veríme na rôzne rozprávkové bytosti, kúzlam, neodvratnému víťazstvu dobra nad zlom. Za jeden z najcennejších príspevkov viery považujem fakt, že nám svojim spôsobom predlžuje detstvo, lebo nás núti akceptovať tajomno. Vie dať na všetko hodnotové odpovede, rozumové len na niečo. Myslím, že je to tak dobre. Som fanúšik osvietenstva, verím v ľudský pokrok, ale desím sa predstavy, že každý aspekt nášho života bude podrobený prísnej racionalite a budeme úplne všetko merať, prepočítavať, vyhodnocovať. Lebo v takom svete by sa nám mohlo stať, že v ňom nezostane miesto pre človeka, jeho city, pudy, túžby a vášne, ktoré sú často nelogické, sebazničujúce, škaredé i krásne.

Neviem
Veriť znamená nerozumieť. Znamená priznať si, že nevieme. V dobe, kedy takmer všetci majú na všetko odpoveď, často takú, ktorá sa dá vtesnať do statusu na sociálnych sieťach a do krvi sa kvôli nej pohádať, sa mi zdá schopnosť povedať „neviem“ úplne kľúčová v snahe udržať našu spoločnosť pokope.

Morda
Celé to znie, ako keby bolo veriť výhodou, lenže v skutočnosti je to strašná morda. Pretože keď sa verí úprimne a človek na seba prísne uplatňuje morálne kritériá dané Bohom či katechizmom, musí si neraz priznať, že chybuje, hreší, ubližuje. Proste, že je nedokonalý. S čím sa je dosť ťažké vyrovnať v dnešnom svete, plnom dokonalých online ľudí. I keď, s týmito pocitmi zjavne zápasia aj neveriaci, že? Tým sa dostávam k možnej pointe tohto útržkovitého zamyslenia, ktorou by mohol byť povzdych „veď je to celé jedno“. Možno je. Neviem.

Amen.