Životy ako len detská spomienka
Príbehy, v ktorých sa človek prispôsobí dejinám lúk a lesov, kde čas plynie len tak rýchlo, ako fúka vietor. O všemožnosti človečiny a dolinách, na ktoré si nikto nespomenie, píše Dominika Moravčíková vo svojej prozaickej zbierke „Dom pre jeleňa“. Kniha vydaná vo vydavateľstve KK Bagala sa zaslúžene dostala medzi výber desiatky najlepších kníh ceny Anasoft litera 2023.
Literatúra súčasnosti nadobúda dojem, že sa nás niekde medzi tými stranami týka. Zahŕňa v sebe predsa svet, do ktorého sa rodíme, v ktorom tvoríme a poznávame realitu. Príbehy môžeme pohodlne vnímať individualisticky, nachádzať v nich empatiu a odôvodňovať si skrz prežívanie postáv prežívanie vlastné, pretože s dielom fungujeme v tom istom časopriestore. Veľmi jednoducho preto dokážeme nastaviť rámec, cez ktorý si osudy postáv privlastňujeme.
Týchto osem samostatných poviedok však narúša komfortné myšlienkové prúdenie. Zbierka Dom pre jeleňa otvára okná do obydlí bytostiam, ktorých surová životná skúsenosť sťažuje privlastnenie a individualistická interpretácia zaniká. Čitateľstvo núti uvažovať nad ideami tak vzdialenými princípom modernej doby a ísť naproti ľuďom, ktorých zdroje motivácie k existencii a nakladaniu so svojím osudom pramenia z iného počiatku. A tento počiatok je ovplyvnený tým, kde sa narodili. Na pohľad drobná zbierka je v skutočnosti silným nástrojom zbližovania a reprezentácie.
Dominika Moravčíková: Dom pre jeleňa
KK Bagala, Levice 2022
Syntéza žánrov je výraznou vlastnosťou nielen tejto zbierky, ale aj autorkinej tvorby vo všeobecnosti. Do povedomia verejnosti sa vryla ako laureátka súťaží Poviedka 2019 a Básne SK/CZ 2019, kde jasne demonštrovala, že striktné žánrové zaradenie by jej autorskú identitu výrazne limitovalo. Debutovala básnickou zbierkou Deti Hamelnu (2020), ktorou oslovila širšie čitateľské publikum. Okrem autorskej činnosti naďalej pôsobí ako doktorandka Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe v odbore muzikológia. Všetok svoj cit pre rytmus, obrazotvornosť a opisnosť dokáže obsiahnuť nielen v jednotlivých textoch, ale aj v samotnej kompozícii zbierky. Text je pravidelne členený do podkapitol a dĺžka jednotlivých príbehov sa výrazne nemení, takže nemusia byť čítané postupne a fungujú aj ako solídne samostatné entity.
Pomedzi naratívne rozprávanie Moravčíková vkladá nenápadné poetické konštrukcie, ktoré v kombinácii s jazykom obohateným o množstvo archaizmov, či nárečových slov pomáhajú vytvárať výstredný svet plný kontrastov. Práve v jazyku sa totiž najlepšie odzrkadľuje stret modernity a rustikálneho odľahlého prostredia, pričom v ich vzájomnej opozícií vynikne občasná ironizácia a humorizácia dopadov tohto priestoru na ľudskú identitu.
Text stojí na veľmi nenápadnom filozoficko-politickom pozadí, kedy autorka podporuje identity svojich postáv ich vierou v nadprirodzené bytosti, mystiku či oddanosť Bohu. Skrz postavy, ktoré sa rozprávajú s kameňmi, rodia vlčích synov, skrývajú sa pred hladokrkom, či chorobne zbierajú hmyz, alebo tie, ktoré prepadnú nacionalizmu a lokálpatriotizmu, je bravúrne predstavená rôznorodosť vlastného výkladu sveta, ktorá nielen fiktívnym postavám ale aj nám — bežným ľuďom — tak veľmi zjednodušuje existenciu.
Fluidnosť času umožňuje kreatívne zaobchádzanie s históriou. Jej nerelevantnosť nielen že podporuje ideu, že v hladových dolinách na čase záleží len v kontexte poľnohospodárskej práce či vykonávania tradícií, ale najmä dovoľuje stretnutie partizána, moderátora televízie a investora v tej istej knihe.
Bez akéhokoľvek moralizovania, či politizácie textu, sú prezentované rôzne sociálno-ekonomické štruktúry v spoločnosti. Listovaním sa človek prenesie z kapitalizmu a silne patriarchálnej spoločnosti do deja v centre matriarchátu a života založeného na barteri, či do sveta, kde politika znamená len prežitie a vlastné telo. Objavujú sa tu rôzne alternatívy vedenia života, ktoré bez finálnej odpovede vzbudzujú otázku: Tak kto je tu ten naozaj šťastný?
Poviedky pretvárajú generačne členené publikum v jeden kolektív. Priepasť medzi staršou generáciou a mládežou eliminuje zjednotenie archaického jazyka a spôsobu života príbuzného našim predkom, spolu s témami trápiacimi generáciu súčasnú. Vo svojom celku tak predstavuje akési „hybridné“ poznanie. Najvýraznejšie zblíženie vnímam v sociálnom aspekte, keď do mestských kníhkupectiev prenikli príbehy obyvateľstva drobných obcí, ktoré sa dennodenne stretávajú s chudobou, absenciou možností realizácie a každodennosťou tak úplne odlišnou od tej metropolitnej.
Niekto by mohol argumentovať stereotypizáciou ľudí v regiónoch a zakonzervovaním ich identít v zástupnom uvažovaní. Predostrenie života ľudí, ktorý je vo svojej podstate skutočný a všadeprítomný bez akejkoľvek infantilizície a s citlivým prístupom ku kultúre, však vnímam ako pozitívny krok pre tematickú inkluzivitu v súčasnej slovenskej literatúre. Dominika Moravčíková magicky prerozprávala životy, ktoré sú pre mnohých menej ako len detskou spomienkou.