Gréckou cestou

V roku 1985 sa v Grécku konali ostro sledované parlamentné voľby, v ktorých proti sebe stála pravicová Nová demokracia a socialistická PASOK. „Predvolebný boj sa vyznačoval ostrou politickou polarizáciou. Oba znepriatelené politické bloky vydávali svoj súboj s protivníkom za stretnutie ‚dobra so zlom‘ a presvedčovali verejnosť, že prípadné víťazstvo konkurenta by malo apokalyptické dôsledky pre ďalší vývoj zeme,“ píše sa v Dejinách Grécka od kolektívu českých historikov.

Myslel som na tie vety, keď som sedel v aténskom bare a na telefóne sledoval výsledky slovenských prezidentských volieb. Aj tie sa niesli v podobnej atmosfére: obe strany vykresľovali tú druhú ako absolútne zlo, ktoré nás zničí. Liberálni komentátori sa predbiehali v urážkach voličov protivníka, šéfredaktor Denníka N, Matúš Kostolný, ich napríklad nazval ľuďmi, ktorí ani nevedia používať príbor. Jedna strana používala manipulatívne lži, druhá sa nezdráhala útočiť homofóbiou najhrubšieho zrna.

Okolo polnoci, keď už bolo jasné, kto voľby vyhral, som zaplatil za pivo a opustil bar plný dobre naladených Grékov. Na druhý deň som si pozeral sociálne siete, na ktorých moji priatelia na Slovensku v takej dobrej nálade zďaleka neboli – hromadili sa tam úľavné nadávky, rezignované povzdychnutia a najmä oznámenia o odchode z krajiny. Sebareflexiu by tam človek v ten deň hľadal zbytočne.

Ja som najbližšie dni strávil cestovaním po Peloponéze. Fascinovalo ma, ako sa politika prejavuje v každodennom gréckom živote: politické pamflety nájdete aj v zapadnutej kaviarni v horách, aktivistické heslá a graffiti svietia na stenách nielen v ľavicovej štvrti Exarcheia a vyšívaný odznak s palestínskou vlajkou na podporu Gazy dostanete aj v maličkom mestečku Leonidio, obľúbenej to destinácii horolezcov.

Počas cesty som čítal reportážny román Z Vassilisa Vassilikosa, ktorý popisuje politickú vraždu ľavicového aktivistu Grigorisa Lambrakisa. Ukazuje nielen možnosti odvážneho politického boja, ale aj široké zapojenie verejnosti do odboja proti autoritatívnemu režimu. Rakvu s telom zavraždeného politika vyprevádzalo ulicami Solúnu štyristo tisíc ľudí. Samotný Vassilikos musel po nástupe junty v roku 1967 z Grécka utiecť a žiť až do roku 1974 v exile v Paríži.

Na Slovensko som sa vrátil v polovici apríla a prvý deň po návrate som šiel na protest proti zásahom do kultúrnych inštitúcií a ničeniu životného prostredia pred budovu Národnej rady. Prišlo tam len pár stoviek ľudí, bol to pokojný protest, z davu občas zaznelo nanajvýš nesmelé „fuj“ a „hanba“. Jeden z rečníkov na pódiu spomínal Gándhího a tvrdil, že „ich porazíme len slušnosťou“.

V ten istý deň grécki novinári spustili 24-hodinový štrajk na protest proti nízkym mzdám a rastúcim životným nákladom. V televízii a rozhlase sa nevysielali žiadne správy a spravodajské weby neaktualizovali obsah. Nevyšli žiadne noviny.

Na Slovensku sa často varuje, aby sme nešli „gréckou cestou“. Myslí sa tým, samozrejme, ekonomické nastavenie, no podľa mňa je treba vnímať to v širšom kontexte, najmä s ohľadom na oveľa odvážnejšiu grécku politickú imagináciu. Ak sa chceme dostať z problémov, ktorým teraz čelíme, nebude nám stačiť ponižovanie voličov s iným názorom, ani ostýchavé protesty, ktoré súčasná garnitúra ignoruje. Možno je načase nastúpiť na radikálnejšiu cestu, ktorou Gréci už dávno kráčajú. Je sa čím inšpirovať.