Nezvládam bojovať s toxickými manipulátormi

Ačkoliv jste profesně spjata především s divadlem, úspěchy sklízíte i na poli literatury — vaše povídková sbírka Sladký život (2018) i román Krv je len voda (2021) se probojovaly do finálové desítky prestižní literární ceny Anasoft litera. Překvapilo vás to? A jak jste se vlastně dostala k psaní beletrie? 

Ja som študovala scenáristiku a vlastne som sa potom celkom namotala na réžiu, seriózne som chcela byť filmový a divadelný režisér. Lenže postupne som zistila, že na to nemám tie „ostré lokty“ — na režiséra som málo asertívna. Ale mala som napísaných kopec textov, scenárov, nápadov, a tak som si povedala, že ich pretavím do literárnej podoby a vyšlo to. 

Keď som sa so svojou debutovou zbierkou poviedok Sladký život dostala do finále Anasoft litery, bola som totálne happy. A samozrejme ma potešilo aj keď nominovali román Krv je len voda, hoci v to už som dosť dúfala, lebo s týmto románom som sa fakt nadrela a roky som nad ním premýšľala. V podstate aj Krv je len voda som pôvodne zamýšľala ako filmový scenár, a keď som to písala ako knihu, videla som pred očami film a konkrétnych hercov. 

Studovala jste na FAMU a v Praze působil také váš nezávislý divadelní soubor Nekroteatro. Hraje česká metropole i nadále podstatnou roli ve vašem osobním nebo pracovním životě? 

V Prahe som žila celé roky a Prahu milujem, ale čím som staršia, tým potrebujem viac kľud, hlavne teraz, keď mám malé deti… a Praha je predsa len dosť hektická a drahá. Takže sme sa pred rokmi z Prahy presťahovali na malomesto vo východných Čechách, žijem teraz blízko Hradce Králové. Prahu ale často navštevujem a na jeseň sa tam chystám na V4 literárnu rezidenciu, takže sa veľmi teším! 

Děj vašeho psychologického románu Krv je len voda, který se nedávno dočkal českého vydání v překladu Kláry Vičíkové, je záměrně zasazen do neurčitých kulis, není to typ románu, s nímž by se čtenář mohl vydat po stopách hrdinů… Co vás k tomu vedlo? 

No… tam sú skôr také namixované miesta a atmosféry. To divadelné prostredie, v ktorom sa postava matky pohybuje, je dosť inšpirované pražským nezávislým divadelným prostredím. Čo sa týka sídliska, v ktorom rodina žije, tak to som zas videla Košice, keďže som dieťa z košického sídliska. No a napríklad tá krčma Dolče Vita, do ktorej matka chodí chlastať, tak to je inšpirované zase Kladnom (tam som žila asi pol roka) a ohromila ma tam jedna echt putika, ktorá bola priamo v paneláku. Takže ja myslím, že sa v knihe dajú dekódovať nejaké česko-slovenské, alebo možno východoeurópske reálie. 

Těžištěm vyprávění jsou v něm komplikované vztahy uvnitř jedné rodiny, nazírané střídavě perspektivou všech tří hlavních postav: matky, otce a jejich dcery. Jak bylo obtížné držet se zvolené metody až do konce, variovat natřikrát jednotlivé scény a vyvarovat se přemíry repetitivnosti? 

Ja som sa s každou postavou tak stotožnila, že som od začiatku vedela, že to tak proste MUSÍ byť, aby sme sa aspoň snažili pochopiť (nie ospravedlniť, ale pochopiť) ich konanie, akokoľvek by nám boli nesympatickí… A pevne dúfam, že ten princíp, keď jednu situáciu často vidíme z troch uhlov pohľadov, funguje a nenudí. 

Ústřední figurou příběhu se záhy stává matka, neúspěšná herečka trpící přehnanými ambicemi a vybíjející si frustraci na svých nejbližších. Je nelichotivý obraz herectví a divadla vůbec ve vašem románu nadsázkou, nebo se v něm odrážejí vaše životní zkušenosti? 

Bohužiaľ sa tu odrážajú aj moje životné skúsenosti, lebo pár zakomplexovaných, skrachovaných herečiek, ktoré vytesňovali realitu a mysleli si o sebe, že sú Cate Blanchett, som počas svojich divadelných rokov stretla… A tak celkovo — nedocenení umelci väčšinou bývajú celkom závistlivé, nespokojné a zákerné bytosti. Ale inak je matka dosť inšpirovaná aj rôznymi manipulatívnymi osobami, ktoré som za svoj život stretla, a ja ako príliš empatický a dosť neasertívny človek nezvládam bojovať s toxickými manipulátormi. Takže takíto ľudia ma celý môj život strašne desili a desia, potrebovala som ich zhmotniť do postavy matky, ktorá môže chvíľami pôsobiť až ako karikatúra, ale práveže ani nie je…

Letos na podzim vám vyjde nová kniha Kvety & klobásy, podle anotace by mělo jít o soubor povídek pojednávajících o lidech procházejících krizí středního věku v časech blížící se apokalypsy? 

Moja nová kniha je hlavne o kríze stredného veku, vyhorení z manželstiev, vzťahov, ale aj o kríze z materstva, či tehotenskej depresii… No a, áno, objavujú sa tu aj tzv. apokalyptické témy, ktoré sa asi nám všetkým v dnešnej dobe dosť často honia hlavou: že čo s nami bude, keďže budúcnosť planéty je neistá a všade hrozí nejaká katastrofa… Ja sa síce nerada vyjadrujem vo svojich textoch k súčasnej environmentálnej a sociálno-politickej situácii, ale teraz už je toho tak veľa a zo všetkých strán, že som sa tomu úplne vyhnúť nedokázala.