Naša vláda prepadla z histórie

Jak se vystudovaný filozof stane oceňovaným válečným reportérem? 

Štúdium filozofie je vynikajúci štart pre akúkoľvek profesiu, kde sa vyžaduje intelektuálna činnosť. Mení spôsob nazerania na problémy a situácie a v tomto zmysle poskytuje najmä formálne nástroje na postihovanie reality. Takže keď ju vyštudujete najlepšie, ako viete, zo školy nevyjdete s poznatkami pre nejakú konkrétnu a praktickú profesiu, ale so schopnosťou uplatniť sa v ktorejkoľvek z nich. 

Většina vašich reportáží a knih pojednává o Latinské Americe a východoukrajinském Donbasu. Proč právě tyto oblasti? 

Nikdy som sa neobmedzoval len na tieto dve oblasti a ani o nich nepojednáva väčšina mojich reportáží. Dlhé roky sa zaoberám celou Ukrajinou, nielen Donbasom, a ešte dlhšie východnou Európou ako takou. Svoju prvú novinársku cenu som napríklad získal za investigatívy z Poľska, veľa som písal o juhovýchodnej Ázii… 

V tři roky staré reportáži, nazvané „Mesto, ktoré nebude“ a zařazené do knihy Chleba z minového pole (2022), se mj. zaobíráte otázkou případné budoucí koexistence ukrajinské společnosti, do které si obyvatelé Donbasu budou jen obtížně hledat cestu. Jsou dnes vlivem války ty příkopy ještě hlubší, nebo během ní mnohé oběti ruské propagandy naopak vystřízlivěly? 

Myslím, že veľmi záleží od toho, ako táto vojna skončí. Mimochodom, obyvatelia Donbasu, ktorí zostali žiť na strane pod kontrolou ukrajinskej vlády, sa s väčšinovou Ukrajinou integrujú pomerne dobre už dnes. To mi išlo skôr o tých, ktorí predtým žili na okupovaných územiach pod kontrolou separatistov. V ich prípade je však momentálne o akejkoľvek integrácii s ukrajinskou spoločnosťou absurdné vôbec hovoriť. Všetko nasvedčuje tomu, že scenár pre ten región bude integrácia s ruskou a nie s ukrajinskou spoločnosťou. 

Vy sám jste se prý v průběhu uplynulých let postupně změnil z novináře v dobrovolníka a nakonec i přímého účastníka bojových operací.

Áno. Najčastejšie som bol všetky tieto tri vtelenia naraz. Práve o tom je moja posledná kniha Zpěv sirén. 

Když ponecháme stranou politiky a média, jaký je dnes podle vašich osobních zkušeností většinový postoj obyvatel Slovenska k ukrajinským uprchlíkům a válce na Ukrajině?

Taký istý ako v Česku, s výnimkou, že u nás sa našťastie zatiaľ nedejú násilné prípady útokov na ukrajinských utečencov, ako sa to sporadicky deje v Česku. Drvivá väčšina ľudí im na Slovensku pomáha a oni o tom presne takto hovoria — nielen mne, ale aj svojim blízkym, ktorí zostali žiť v Ukrajine. Ukrajinskí vojaci mi veľmi často ďakujú, že sa o ich ženy a deti na Slovensku pekne staráme. Na druhej strane, prakticky každá utečenkyňa, či už žije v Poľsku, na Slovensku alebo v Česku, sa v našich krajinách stretáva aj s nenávisťou a nevôľou. Už si však na to zvykli a vždy opakujú, že tých pozitívnych zážitkov majú oveľa viac. 

Pokiaľ ide o vzťah našej spoločnosti k ukrajinskej vojne, ten už nie je kreovaný osobnou skúsenosťou, tak ako v prípade utečencov. Je to veľmi často vplyvom ruskej propagandy, ktorej naše vlády a služby neboli schopné nikdy efektívne čeliť. Od posledných volieb sa k tomu pridal ešte nebezpečnejší fakt — samotní čelní politici využívajú ruskú propagandu a dezinformácie na získavanie voličov a na rôzne špinavé záujmy. To má veľmi negatívny vplyv aj na spoločnosť. Keď žijete na Slovensku a neviete veľa o tom, čo sa deje v Ukrajine zo spoľahlivých zdrojov, je vyššia šanca, že uveríte lžiam, ktorými nás kŕmia nielen dezinfoweby, ale aj samotný premiér a jeho poskokovia, a to dokonca vo verejnoprávnych médiách a v priamom prenose. 

V poslední době jste se věnoval rovněž projektům Podzemný kuriér a Odbojár, realizovaným díky mimořádně úspěšným veřejným sbírkám, o co se vlastně jedná? 

Ide o projekty zamerané na zvyšovanie spoločenskej odolnosti v čase, keď sa zvyšuje riziko, že po páde Ukrajiny sa ruský útok obráti proti nášmu regiónu. Vo všetkých okolitých krajinách sa ich vlády touto hrozbou reálne zaoberajú a nielen zvyšujú obranyschopnosť armády, ale aj schopnosť spoločnosti čeliť tejto hrozbe fyzicky, ale aj mentálne. Teda že sa nielen budujú rôzne jednotky domobrany či civilnej obrany, ale o tejto téme aj prebieha verejná diskusia, strach z vojny sa racionalizuje a využíva na mobilizáciu spoločnosti.

Na Slovensku a v Maďarsku je situácia presne opačná. Naše vlády s Ruskom kolaborujú a zrejme sú presvedčení, že v prípade rozšírenia konfliktu im táto servilita v niečom voči Rusku pomôže. Inými slovami, prepadli z histórie. A tak ich prácu vykonávame my, novinári a aktivisti. Verejnú diskusiu na túto tému podnecujeme zdola aj napriek vyhrážkam tých istých politikov. Pokiaľ ide o tieto moje fiktívne samizdaty, vďaka verejnej zbierke sa nám podarilo vytlačiť vyše 110 tisíc kusov ich výtlačkov. Tie sme následne s pomocou dobrovoľníkov roznášali zadarmo do schránok v regiónoch Slovenska najviac postihnutých ruskou propagandou a dezinformáciami.