Normalizácia po slovensky

Pred mesiacom som sa zúčastnil udeľovania cien za umenie, ktoré už tridsať rokov organizuje veľká slovenská banka. Pozvánku dostávajú všetci v minulosti ocenení, vďaka čomu je slávnostný večer vždy príjemný a plný zaujímavých debát. Sprievodný program bol impozantný, jedlo výborné, ponuka vín pestrá. Súdiac podľa potlesku, ľudia oceňovali aj príhovory víťazov a víťaziek, obzvlášť tých, kde sa v súvislosti so slovenskou realitou narábalo so slovom normalizácia. Ja som v takých chvíľach prevracal očami.

Označovať normalizáciou tretiu vládu Roberta Fica mi príde neúctivé voči jednotlivcom i celým rodinám, ktorým husákovský režim zničil životy. To, že sa súčasná koalícia snaží ovládnuť inštitúcie a čoraz viac sa uchyľuje k vyhrážaniu médiám a mimovládkam, nie je nové ani prekvapivé. Chce poslušnosť, všemožne si ju vynucuje, ale nikdy ju nedosiahne v miere, ako sa to podarilo komunistom pred rokom 1989, pretože takmer všetko je dnes úplne iné.

Hovoriť dnes v súvislosti so Slovenskom o normalizácii je skratka, ktoré znie dramaticky (i keď v niekom môže vyvolať príjemnú nostalgiu) a možno pomáha viac sa zomknúť. Zároveň nám ale bráni lepšie pochopiť, čo a prečo sa v skutočnosti okolo nás deje. Ako môžeme nájsť liek pre krajinu, ktorá chradne, ak jej nerozumieme? Preto pri slovách o normalizácii prevraciam očami. Pár týždňov po udeľovaní cien za umenie som však zapochyboval, či právom.

Bol deň, ako každý iný, keď mi zazvonil telefón. Na displeji sa objavilo meno Dada Nagya, ktoré pozná skoro každý, kto sa na Slovensku zaujíma o literatúru. Dado má dlhé roky reláciu v Rádiu Slovensko a volal mi preto, aby ma do nej pozval. Chcel ma vyspovedať ohľadom zbierky esejí, ktorú som dal s pätnástkou autorov a autoriek dokopy minulý rok. Nebol dôvod, aby som jeho ponuku odmietol, práve naopak, tešil som sa, že sa po čase stretneme a porozprávame aj súkromne.

Spomínaná zbierka má názov Čierna skrinka Slovenska a som si istý, že nepatrí k obľúbenému čítaniu vládnej koalície. Vo veľkej miere je totiž vysvedčením Ficovej politiky za ostatných dvadsať rokov, hoci autorstvo knihy malo iné zadanie, ako vystaviť mu ho. Cestou do rozhlasového štúdia som sa preto zamýšľal, čo poviem a nepoviem, a ktoré meno z autorského kolektívu radšej nezmienim, aby som Dadovi nepriťažil. K „čisteniu“ a nezmyselnému zbavovaniu sa schopných ľudí totiž dochádza už aj v slovenskom rozhlase, dokonca aj v Rádiu Devín, slovenskej obdobe Vltavy.

Bol práve piatok, naši hokejisti večer hrali na olympiáde semifinále proti USA, chodby rozhlasu boli prázdne. Vďaka vyblednutým kobercom po chodbách a veľkým kvetom v kochlíkoch som sa aj teraz v obrátenej pyramíde cítil príjemne ako v obývačke starej mamy. Dado mal dobrú náladu. Otváral dvere do výťahovej šachty, aby som si čuchol tej zvláštnej zmesi, pri ktorej si nemôžeš byť istý, či ťa posilňuje alebo zabíja, keďže fámy o nadmiere azbestu v stenách pyramídy stále žijú. Pozval ma na kávu v rozhlasovom bufete, pozdieľal zážitky zo Slovenského literárneho centra, v ktorom sme ešte pred poldruha rokom boli kolegami, a vybrali sme sa do štúdia.

V odpovediach na prvé Dadove otázky som sa snažil byť diplomatický a povedať inak to, čo je refrénom väčšiny esejí v zbierke: náš štát je dnes, žiaľ, zakomplexovaná haraburda nebezpečná pre vlastných občanov aj pre celú Európu. Rýchlo som však postrehol, že Dado sa chce rozprávať otvorene, bez obáv, čo si o našej debate pomyslí niekto na vyšších poschodiach rozhlasu.

Ten kontrast som si uvedomil až cestou domov: moje obavy pred nahrávaním, aby náš rozhovor Dadovi neublížil vs. jeho bezstarostnosť, čo v ňom zaznie. Znamená to, že som znormalizovaný? Vedel by som uviesť tucet iných príkladov, že odpoveď je nie. Zároveň už dlhšie nepociťujem pnutie zapájať sa do verejného diania a ku všetkému sa vyjadrovať. Mám na to rôzne dôvody, rodičovstvom počnúc, odcudzením sa sociálnym sieťam a alergiou na davovú psychózu končiac. Nie je však toto jeden z fundamentálnych rysov normalizácie — ľudia, ktorí sa dobrovoľne utiahnu do vnútorného disentu? Ten dnes môže mať celkom inú podobu, ako v minulosti: cestovanie (aký to paradox), sledovanie seriálov, prípravu na maratón, zanietené debaty v bookclube, atď.

Stále si myslím, že hovoriť v súvislosti so Slovenskom o normalizácii nie je na mieste, hoci som si tým menej istý, ako pred mesiacom. Rozsúdiť to teraz však nedokážem, nemám čas. Zháňam semená paradajok, aby som si vypestoval priesady a v lete na balkóne žal úrodu.