Na polceste medzi sovietskym človekom a večným mestom

Na Slovensku dnes žijeme časy, o ktorých sa nedá nepremýšľať. Jedným z výsledkov mojich úvah je rozhodnutie zaoberať sa našim premiérom čo najmenej. Ideálne ani nevyslovovať jeho meno. Prečo? Pretože som si istý, že on presne to chce: aby sme ho stále riešili, každý jeho provokatívny výrok či krok. Aby sme ním boli posadnutí.

Predstavujem si, že sa nám podarí dostať ho z hlavy. A budeme hovoriť len o výsledkoch jeho vládnutia, čo všetko sľuboval a nikdy nesplnil. Predstavujem si, že sme to my, kto nastoľuje témy, nie on. Mohol by vládnuť tak dlho, keby sme zvolili tento prístup?

Keď premýšľam o tomto texte, som práve s rodinou na ceste do Ríma. Prečo do Ríma? Pretože som v ňom nikdy nebol.

Jedno mu však treba uznať. Hniloba korupcie, ktorá jeho vinou začala rozkladať náš štát, oživila občiansku spoločnosť. Študentské protesty spred desiatich rokov prvýkrát priviedli na slovenské námestia tisíce ľudí. Dovtedy sa to podarilo len hokejistom, keď na svetovom šampionáte získali medailu. Nasledovali zhromaždenia Za slušné Slovensko, ktoré po vražde novinára a jeho snúbenice vytiahli do ulíc desaťtisíce. Niekto môže namietať, že protesty nerovná sa občianska spoločnosť. Sedí. Lenže aj po napadnutí Ukrajiny Ruskom sa ukázalo, že na Slovensku dnes žijú o čosi iní ľudia, ako pred štvrťstoročím: citlivejší, angažovanejší, túžiaci po spravodlivosti.

Ani v Mníchove som ešte nikdy nebol. Tak prečo práve do Ríma? Pretože v ňom žijú Taliani, ktorých som si pred rokom na tretí pokus zamiloval. Majú radi deti a psy. V tom sme zajedno.

Vlastne, takmer všetko je dnes na Slovensku iné, nielen občianska spoločnosť. Popletené, rozochvené, zahmlené. Investigatívnu žurnalistiku robia najmä mimovládne organizácie. Komentáre majú v médiách násobne väčší priestor ako v minulosti, a často je v nich ťažké odlíšiť spravodajstvo od názorovej publicistiky. Vezmúc do úvahy témy, ktorým venujú väčšinu pozornosti, človek ľahko podľahne dojmu, že z novinárov sa stali aktivisti. A politici? Z verejných peňazí platení správcovia sociálnych sietí, ktoré živia obsahom pôvodne vytvoreným mimovládkami a angažovanými médiami. Krásne sa nám to všetko preplietlo, až jeden nerozumie rečiam o rozdelenej spoločnosti.

Malý zaspal cestou autobusom z letiska. Vystúpili sme pri Roma Termini a preložili ho do kočíka. Po desiatich metroch sme na ľavom zadnom kolese dostali defekt, ktorý sprevádzal hlučný tresk. Niekto nahlas vzdychol.

Aby nedošlo k nedorozumeniu: v úvode, kde píšem o prebudenej občianskej spoločnosti, nie je ani za náprstok sarkazmu. Ak sa dá dnes niekde vidieť nádej, tak práve v nej. Jeden konkrétny príklad: po nástupe Martiny Šimkovičovej na Ministerstvo kultúry sa kultúrna obec spojila a založila iniciatívu Otvorená kultúra! Tá je dnes motorom a koordinátorom tvorby odborného materiálu s názvom Plán obnovy a odolnosti kultúry (POOK). Po dokončení bude predložený politickým stranám, aby ho po najbližších parlamentných voľbách uviedli do praxe a zabránili deštrukcii, ktorej sme dnes svedkami.

Pred odletom do Ríma som si znovu vypočul skvelý letný podcastový seriál s Martinom C. Putnom, venovaný večnému mestu. Všude zkurvení turisti, vyjadrí sa na začiatku úvodnej epizódy. Turista je debil, nadviaže v ďalšej, keď opisuje nevšímavosť k pozoruhodným miestam, ktoré sa v sprievodcoch nenachádzajú. Precestoval som toho veľa a musím súhlasiť. Večer na izbe sa so ženou rozprávame, kam zajtra vyrazíme. Sledujem, ako trojročný syn vyberá z kuchynskej linky všetky hrnce a utiera si pritom sopeľ do rukáva. Koloseum, hovorím. Jeden z mála dôvodov popri špagetách a absencii v škôlke, pre ktorý sa do Ríma tešil. Niektorí turisti sú debili z rovnakého dôvodu, z akého majú reštaurácie stále v ponuke pizzu havaj.

Keď sa POOK začal tvoriť, zúčastnil som sa verejného stretnutia so zástupcami opozičných politických strán a Otvorenej kultúry! Okrem iných, dostali aj otázku, či si vedia predstaviť prijať záväzok, že v prípade úspechu vo voľbách budú POOK napĺňať. V odpovedi sa všetci zhodli: nie, nevieme. Na tvárach niektorých umelcov a robotníkov kultúry som videl, akú studenú sprchu práve dostali.

Cestou k ubytovaniu nás zastihne búrka. Uprostred štvrte plnej palácov, niet sa kde ukryť. Hrmí, leje, čakáme pod stromom, kým dážď ustane. Syn má v ruke dlhý papek a z kočíka „chytá ryby“. Po štvrťhodine spoza oblakov vykukne slnko a svetlo, ktorým pomaľuje vlhké ulice pred nami, má v tej chvíli prchavý odtieň večnosti.

Reakcia politikov od tvorby plánu kultúrnikov neodradila. Naopak, vzniklo niekoľko pracovných skupín s rôznym tematickým zameraním a zdieľaným odhodlaním držať osud slovenskej kultúry v rukách pevnejšie, ako kedykoľvek v minulosti. Neviem si spomenúť na prípravu obsahového materiálu občianskym sektorom (a bol som v minulosti pri viacerých), ktorá by prebiehala profesionálnejšie.

Keď píšem tieto riadky, sedím v kaviarni a vonku opäť leje. Syn (snáď) spí. Od rána kašle a drží nás s manželkou v napätí, či zažijeme Rím, alebo zápal priedušiek. Myslím na slnko. Pár blokov od nás sú hradby, premýšľam, čo je za nimi.

Za stenami mojich bublín sú aj iní, ako občiansky angažovaní Slováci a Slovenky. Ľudia, ktorých ten, koho meno nevyslovujem, naučil považovať závisť za cnosť, nevraživosť k iným za lásku k sebe, obmedzenosť za hrdosť.

Chorý syn nás núti zdržovať sa najmä na izbe. Mohol by byť príležitosťou, užiť si talianske dolce far niente. Lenže, ako mnohí rodičia vedia, choré deti sú často veľmi živé, plné energie. Vtedy sa pri nich dá zažiť všetko iné, len nie sladké ničnerobenie. Strácaš nervy, zúfaš.

Od začiatku plnoformátovej vojny sa často vraciam k otázke, koľkí z nás pod Tatrami sme sovietskymi ľuďmi, ako ich opísala Svetlana Alexijevič. Koľkí ovládli nielen l’arte far niente, ale išli ešte ďalej a neprekáža im (takmer) nič nemať, po ničom vznešenom netúžiť, nikoho nemilovať, nikam necestovať, ničomu neveriť?

Chčije a chčije, napadne mi pri pohľade cez okno kaviarne. Málokto na ulici si z toho niečo robí, dáždnik zahliadnem len občas. U nás doma by bol lejak dostatočný dôvod na mrzutú náladu. Občas sa mi zdá, že máme s Talianmi veľa spoločného — korupciu, lásku k jedlu, zlepšujeme sa aj v kaviarenskej kultúre. Ale pri pohľade na našich politikov (od ktorých nemožno oddeliť ich voličov) sa zdá, že, na rozdiel od Apenincov, deti nenávidíme. Inak by sme im tak bezohľadne neruinovali budúcnosť.

Je jedenásť v noci, synovi sa trochu polepšilo. Aké to bude zajtra?

V piatok sa vrátime na Slovensko. Tá otázka ešte dlho zostane visieť vo vzduchu.