Dnešná slovenská tvorba trpí na ťažkotonážnosť

Tamara Janecová pracuje ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry na Trnavskej univerzite. Tento rok je členkou poroty slovenskej literárnej ceny Anasoft litera, takže ak vraví, že tohtoročná desiatka je silnejšia, než bola v minulých rokoch, vychádza z prečítaného. Odovzdávanie cien sa koná 26. októbra.

Raz som sa v rozhovore s jedným porotcom dočítala, že slovenská literatúra nesleduje svetové trendy, že to písanie je nejaké zastarané, „nemoderné“… Že vo svete sa dnes píše inak, o iných témach. Musí umelecká literatúra sledovať trendy? Nemal by umelecký text byť originálny a na nič sa nepodobať?

Podobné „sťažnosti“ sú intelektuálny slovenský evergreen, klišé, ktoré mi pripomína generačné hundranie na to, že dnešné časy už nie sú tie, aké bývali, tí mladí ničomu nerozumejú, nič ich nezaujíma a nevedia písať. A už neprídu takí veľkí spisovatelia, ako bol ten a ten, už sa píše len tak do vetra. Podobné je to s hundraním na našu nemodernosť a spiatočníctvo. Kedy sme však v dejinách boli bližšie onomu „svetu“ než dnes, v čase globalizácie, voľného pohybu, internetu a informačných technológií? Vďaka nim sme permanentne jednou nohou vo svete, aj keby sme nechceli. Naša literatúra rozhodne reaguje na aktuálne trendy svetovej, teda skôr západnej euroamerickej literatúry. Ten tlak sa potom prejavuje v opačnom garde ako rozkvet záujmu o regióny a folklór v našej próze — napríklad Čepiec Kucbelovej, Sabuchovej ŠeptuchySvätyne Dominiky Madro — čo možno vnímať ako protipohyb voči týmto globalizačným tlakom.

Tamara Janecová, foto: Tamara Šimončíková Heribanová

Tamara Janecová, foto: Tamara Šimončíková Heribanová

Keď už sme pri tom, aké sú tie trendy?

Ak mám spomenúť aspoň zopár, medzi módne témy teraz patrí kríza tridsiatnikov — singles, dobrovoľná bezdetnosť, fenomén zameniteľnosti človeka v korporátnych zamestnaniach, expatovstvo, vyrovnávanie sa s MeToo. Všetky z uvedených problémov tematizujú aj naši spisovatelia.

Prekvapilo vás niečo príjemne v tomto ročníku?

Myslím si, že tohtoročná desiatka je silnejšia, než bola v minulých rokoch. To však nie je prihrievanie si polievočky, že aká sme my šikovná porota a je to naša zásluha. Bolo skrátka z čoho vyberať. Publikovali spisovatelia, ktorí potvrdili vysoký štandard svojho písania, čiže Stanislav Rakús, Balla, Ivana Dobrakovová, Ivan Medeši, a vyskytli sa aj perspektívni debutanti.

A nepríjemne?

Azda trochu celkové množstvo kníh, ktoré u nás vychádza, vysoký počet ľudí so spisovateľskými ambíciami.

Väčšina toho, čo dnes na Slovensku vzniká, je aká? Je to zlé?

Väčšina z toho, čo u nás dnes vzniká, ma čitateľsky neoslovuje. Nie je to nejaký môj exkluzívny postoj, myslím si, že takto to cítia všetci. Líšime sa však v tom, aké knihy by sme povyberali zo svojho pohľadu ako hodnotné. No to je situácia, ktorá mi príde úplne prirodzená a univerzálna. Nemyslím si, že je súčasná literatúra v nejakej kríze.

Máme tu niekoľko rokov cenu Anasoft litera, ale máme tu aj také výrazné osobnosti, ako boli Sloboda, Vilikovský, Mitana, Šikula, Jaroš…?

Z otázky cítim pochybovanie o tom, že kvalitných autorov máme aj dnes. Veci s jemnou vrstvičkou prachu sa môžu javiť ako hodnotnejšie, pretože sú už odstáte, časom vyselektované a akceptované. No aj pokiaľ ide o súčasných autorov, hovorím rozhodné áno, sú to výrazné spisovateľské osobnosti ako Stanislav Rakús, Márius Kopcsay, Balla, Richard Pupala, Ivana Dobrakovová, Ivan Medeši. Ich diela ma oslovujú nemenej než diela spomenutých autorov, ba priam viac.

Mimochodom, kto je vaším najobľúbenejším slovenským spisovateľom alebo spisovateľkou? Mám na mysli aj klasiku, nielen žijúcich autorov.

Je ťažké vybrať jedného, ale to slovo najobľúbenejší pobáda k výberu motivovanému vkusom a citom. V tomto ohľade mi najviac konvenuje František Švantner. Rozmýšľam, akými slovami opísať hlboký estetický zážitok, aký vo mne vyvolávajú jeho prózy. Majú dominantného rozprávača, ktorý si okamžite podriadi čitateľovu pozornosť. Jeho reč má priam mesmerizujúce kvality, keď rozpráva, zatajuje sa dych. Tuhne krv v žilách. Švantnerove prózy majú silne erotický podtón, no nikdy nie lacný, cítite, že sa dotýka hlbokých vrstiev človeka. Je veľmi sofistikovaný. A štylizovaný. Z tém ho zaujíma najmä temno a zlo, Nietzscheho slovami, ona priepasť, do ktorej keď sa človek dlho pozerá, začne sa aj priepasť pozerať na človeka. Fascinuje ma aj vrchárske prostredie jeho textov, pre mňa, dieťa roviny, exotické. Prvýkrát v živote som bola na Chopku po doktorandskom štúdiu, keď som už dobre poznala jeho dielo a chcela som na vlastnej koži zažiť genius loci tohto miesta. Nie, to nie sú moje dobrácke Malé Karpaty so svojimi nemotornými kopčekmi. Pochopila som tam, čo sú to tie prte, grúne a hole, silná, čistá vôňa kosodreviny, fantastické ticho a obloha na dosah ruky.

Aký je váš názor na Anasoft literu? Vyčítajú jej napríklad, že tam nie je nijaká kontinuita, keď sa poroty každý rok striedajú, iným sa zas zdá, že si porota všíma len umeleckú literatúru a vôbec nie žánrovú… Vraj sú to knihy nekomunikatívne, neschopné osloviť širšie publikum. Podľa iných sa zas do desiatky dostanú aj knihy, ktoré by sa tam vôbec dostať nemali, a že tých dobrých je podstatne menej.

Je úplne prirodzené, že hodnotenie kníh sprevádzajú polemiky a dišputy. Mnohých to dráždi. Ako to, že sa ani len tí literárni vedci a kritici nezhodnú na tom, čo je kvalitná literatúra? To si vyberajú len tak svojvoľne, čo sa im páči? Asi tomu ani sami nerozumejú… Nuž, ťažko si predstaviť, že by estetický zážitok z umeleckého diela mal byť normovaný, preto, áno, pokiaľ ide o Anasoft literu — aká porota, taká desiatka. Tento výrok som neraz zachytila vyslovený ako ironický, ostroumný postreh, no konštatuje len banálny fakt, že nemožno zostaviť porotu tak, aby vybrala diela, s ktorými budú všetci súhlasiť. Bez ohľadu na kontinuitu koncepcie súťaže, stále alebo nestále zloženie poroty. To však nie je to problém Anasoft litery, azda ani všeobecne sa nedá hovoriť o probléme. Práveže by bola znepokojivá pomyselná ideálna desiatka, proti ktorej by neexistovali žiadne námietky, kolektívne spoločensky odobrená a schválená. Inštinkt by mi napovedal, bŕŕŕ, tak od tohto ruky preč.

Nedávno som bola s Veronikou Šikulovou v Paríži na výstave k 150. výročiu Proustovho narodenia. Bola otvorená od minulého roka, pre veľký záujem ju ešte predĺžili a posledný deň bol vraj vstup aj v noci, aby všetkých záujemcov uspokojili. Na výstave ste mohli vidieť rôzne predmety — Proustove rukopisy, jeho smrteľnú posteľ, podobizne, obrazy z tej doby. Išlo skôr o atmosféru. Premietali sa tam krátke filmy, v ktorých rozprávali jeho pamätníci… Ľudia to nadšene sledovali, bolo vidno, že poznali úryvky z diel, bola tam takmer tlačenica. Pýtala som sa Veroniky, či si vie predstaviť takúto výstavu na Slovensku. Komu by mohla byť venovaná? A chodili by na ňu ľudia v takých návaloch? Neviem si to predstaviť. Vy áno?

Tiež si to neviem predstaviť, ale spojenie literatúry a masovosti, návalov a tlačeníc ma celkovo odpudzuje. Žijeme v dobe konzumu, ktorá neobchádza ani umenie. Mená spisovateľov sa často využívajú v rámci marketingových stratégií ako značky, ktoré predávajú a je o ne záujem. Tričko s Dostojevským, dáždnik s Kafkom, papuče s Bukowským. Prejdem sa po výstavke o Shakespearovi, zájdem si do kaviarne u Baudelaira, všetko hlavne pofotím, dám na sociálnu sieť s hashtagmi knihomoľka, milujemknihy, kniznyzavislak, dnescitam a už si budujem svoj intelektuálsky imidž. Stačí, že sa takto k tým „značkám“ prihlásim. Je to ľahšie než tie veci čítať, všakže. A keď už, tak len tých pár notoricky známych vecí. Keď Poe, tak Havran. Keď Bulgakov, tak Majster a Margaréta. Ale tak nechcem Francúzov podceňovať, možno naozaj platí to, čo písal ešte Nietzsche, že nikde na svete sa neprežíva umenie tak vážne ako v Paríži. Možno je to tak. My nie sme zvyknutí na atraktívne literárne výstavy a akcie, možno pre nezáujem, ale môže to byť aj dôsledok negatívnych skúseností, zvyčajne je to u nás riadna nuda. Rozhodne je tu istá averzia voči hromadným, organizovaným akciám. Ale bezpečne viem o tom, že ľudia si sami chodia na súkromné výlety, pravidelne navštevujú signifikantné miesta späté s našimi spisovateľmi, či už je to Slovinec a postátie si pred istou úzkou bránou, Havránok, prechádzka po Košiciach…

Máme určite dobrých spisovateľov, ale máme svetových spisovateľov? Od čoho to podľa vás závisí, aby mal národ svetového spisovateľa? Od jeho veľkosti, histórie, od jazyka? Nedá sa merať veľkosť autorov, ale mám na mysli klasikov, ako sú Flaubert, Balzac, Tolstoj, Dostojevskij, Musil, Hemingway

Určite sa na tom podieľajú všetky faktory, ktoré ste uviedli. Keď sa pozriete na 19. storočie, podmienky, v akých sa rozvíjala slovenská tvorba, boli veľmi náročné. Literatúra bola záležitosťou pomerne úzkeho kruhu ľudí a jej estetika neraz stála v tieni národnoobrannej funkcie. Situácia sa markantne zmenila, keď sme sa prvýkrát ocitli v slobodnom štáte 28. októbra 1918 a slovami Novomeského, konečne sa akcent v slovnom spojení slovenský umelec preniesol z prídavného mena slovenský na slovo umelec. A v krátkom čase vyšlo množstvo zaujímavých a hodnotných diel. Odvtedy však prešlo len niečo vyše sto rokov. Literatúra písaná v slovenčine je mladá. Ďalšia vec je, čo vlastne predstavuje kategória svetoví spisovatelia? Patria sem autori, ktorých diela boli preložené do určitého počtu jazykov a sú vydávané v obrovských nákladoch všelikde po svete? Tie, ktoré sa stanú súčasťou úzkeho, „všeobecného“ prehľadu počas stredoškolského štúdia? Myslím si, že je to späté i s počtom ľudí rozumejúcim jazyku, v ktorom dané dielo vzniklo. Aj tie mená, čo ste uviedli ako príklad, tak to máme francúzštinu, ruštinu, nemčinu, angličtinu, teda jazyky, kde sa už len počet obyvateľov, pre ktorých sú tieto jazyky materinským jazykom, dá rátať na desiatky miliónov ľudí. Okrem toho sú tu ďalšie milióny, ktoré ich ovládajú na úrovni umožňujúcej čítať literatúru s porozumením. Tieto jazyky sa študujú na vysokých školách, spolu s dejinami a kultúrou týchto krajín. Keď prejdeme k menej početným jazykom, zrazu sa zdá aj literatúra, ktorá je v nich písaná, akási chudobná. Veď koľkých sme čítali spisovateľov „svetového“ formátu z Holandska, zo Švédska, z Fínska, zo Slovinska…? Bolo by však naivné automaticky predpokladať, že žiadne literárne diela svetovej kvality nemajú. Len ich nepoznáme. Druhá vec je, že sa nám občas zdá, akí sme tu my takí na periférii, nič sme tu poriadne ani nikdy nemali, podceňujeme sa, myslím, že neraz z nevedomosti. Mnohí si v dôsledku pedagogickej praxe vyučovania slovenčiny so sebou nesú vyslovene odpor k slovenskej literatúre a oblúkom sa jej vyhýbajú. Ale keď k tomu pristupujete čisto čitateľsky, naozaj Kukučín neobstojí vedľa Balzaca? Nedávno som doháňala svoje resty vo svetovej literatúre, otvorila som si Stratené ilúzie a s prepáčením som sa ledva dozívala na koniec. Zato neraz si pripomínam situácie z Kukučínových próz, neopakovateľné postavy a dialógy, fascinujúcu rafinovanosť v zdanlivej jednoduchosti.

Povedzte, na čo trpí dnešná slovenská tvorba? Aké sú jej nedostatky, ak sa to dá všeobecne pomenovať? Niekedy sa o tom zvykne diskutovať na Literárnom kvociente

Je to otázka, ktorá by si pýtala uhladenú odpoveď, že nie, nedá sa takto generalizovať, každé dielo je iné a podobne. Ale obchádzam tieto dobré spôsoby a vyjadrím sa lapidárne, jedným slovom, pre mňa trpí dnešná slovenská tvorba na ťažkotonážnosť. Na môj vkus sa dnes príliš nosí angažovanosť, samé spoločensky závažné témy. Potom tak vyzerajú aj tie literárne debaty, že sa hovorí o téme, ku ktorej sa patrí zaujať postoj, pohovoriť o spoločenskom presahu daného diela, sociológii a čo ja viem čom, len nie o estetických a literárnych kvalitách. Alebo potom tu máme nekončiace sa ja-písanie, tiež zvyčajne plné vysokého intelektuálneho pátosu nepresvedčivo skrytého za pohrebne vážnu iróniu. Chýba mi v našej literatúre humor a šarm, iskrivosť.

Zvykne sa tiež hovoriť, že do popredia sa u nás dostalo autobiografické písanie, že autori rezignovali na príbeh. Ale je to nedostatok? Všetci veľkí spisovatelia píšu autobiograficky.

Patrím k tým, ktorí cítia únavu z čítania próz subjektu, onoho ja-písania. Veľká časť našej umeleckej literatúry ostáva v zakliatí Slobodu. Nech už akokoľvek príťažlivé, neustálym replikovaním podobných literárnych postupov sa zunuje. Vciťujem sa do pocitu, že čítať Slobodov Narcis alebo Rozum muselo byť vo svojej dobe ako hlt sviežej vody popri ideologicky napáchnutých, umelecky nepresvedčivých textoch. Takéto písanie bolo, okrem iného, gestom vzdoru, patrilo do línie odporu, ako to pomenovala Zora Prušková. Dnes je to naopak. Písanie tohto typu je gestom konvencie, mainstreamom. Isteže, všetci spisovatelia „píšu o sebe“, no to môže mať veľmi rôznorodé podoby. Uvediem paralelu. Keď som na strednej škole čítala Zločin a trest, domnievala som sa, že v Raskoľnikovovi Dostojevskij zobrazil sám seba. Tak bolo to dielo pre mňa presvedčivé. Potom som študovala ruštinu na Filozofickej fakulte UK, čítala som si viac o tomto diele, aj autorove listy adresované bratovi a vydavateľovi. Zistila som, že Dostojevského zámerom bolo napísať na príklade postavy Raskoľnikova akoby pamflet na typ „západného“ myslenia, ktoré sa vtedy v Rusku šírilo a ktoré Dostojevského znepokojovalo. Myšlienky teda boli „autobiografické“, ukázal, ako premýšľal, že kam až môže viesť európsky individualizmus vnímaný jeho ruskými očami. Medzi rozprávačom, protagonistom a autorom však nebol myšlienkový súlad, spisovateľ bol skrátka rafinovaný. V protagonistovi, Raskoľnikovovi, Dostojevskij ukázal myšlienky, proti ktorým bojoval. Nepostupoval však didakticky priamočiaro, svojho ideového protivníka nezobrazil ako hlupáčika, ktorého ľahko pretromfnúť. Naopak, vykreslil ho ako inteligentného mladého muža, vložil mu do úst diabolsky presvedčivé argumenty, ktoré logicky sedia, ale eticky škrípu. Dal mu vytrpieť počas románu celú krížovú cestu, aby ho v závere morálne vzkriesil. Mimochodom, pre mňa bol práve ten záver vždy akýsi nepresvedčivý a nepravdepodobný, no tam sa azda autor ukázal najosobnejšie. Pre svoju vieru a presvedčenie obetoval estetický efekt záveru — v tomto hádam blízky Kukučínovi a jeho zvláštnym koncom, kde autorova empatia a humanistické posolstvo jeho próz akoby zatienili ponúkajúci sa dramatický efekt tragického konca. Chcem tým povedať, že „písanie o sebe“ môže mať naozaj rôzne podoby. Takú, s akou sa možno stretnúť napríklad u Dostojevského, že by niekto písal celé dielo o názorovom oponentovi, aby v závere ukázal, že jeho myšlienková koncepcia sa zlomí — to si v súčasnej slovenskej literatúre predstaviť neviem. Je to u nás akosi prvoplánovejšie — „autobiografické“ má vyslovene podobu písania o sebe.

Ako ste aj vy spomínali, teraz sa stáva trendom písanie na historické témy, kvázi etnografické námety alebo témy súvisiace s politickou korektnosťou, inakosťou, sexuálnou, rasovou — vo svete je to napríklad téma prisťahovalectva ľudí tmavej pleti. O čom to vypovedá? Je to neschopnosť písať o sebe, nedostatok invencie, zachytávanie sa niečoho, od čoho sa autor odpichne… Alebo priam kalkul, že „toto zaboduje“. Je to vyčerpanosť tém alebo taká povrchná viera, že toto sú tie „seriózne“ témy? Napríklad — nechcem nič zhadzovať — keď autor napíše o holokauste, o druhej svetovej vojne, tak sa predpokladá, že to bude automaticky tá „veľká“ literatúra.

Frekvencia historických tém sa zvykne zvýšiť v zlomových a krízových obdobiach spoločnosti. Zasadenie príbehu do dejinných kulís je spôsobom, ako písať o aktuálnych problémoch s využitím nejakej aktualizačnej paralely, cestou, ako sa vyhnúť priamej ideologizácii a politizácii, zároveň sa takto neraz nepriamo ponúkne nejaké riešenie problémov, naznačenie cesty, ako ďalej, respektíve upozorní sa na existujúce hrozby. Určite však ide často aj o kalkul, ako vravíte, spisovatelia túžia byť predávaní a čítaní, no a každá doba má svoje módne témy.

Patrí ideológia a politika do literatúry? Myslím, že Kundera v jednej eseji napísal, že na to, aby Orwell vyjadril myšlienku, ktorú chcel vyjadriť románom 1984, si radšej mohol zvoliť formu publicistického článku.

Patrí, podstatná je však miera a spôsob spracovania. Je rozdiel, akým spôsobom reflektuje na politiku napríklad Dostojevskij v Besoch, Švantner v Liste či Bulgakov v Psom srdci a Fraňo Kráľ v Bude, ako nebolo či Mináč v Na rozhraní. Ak v literárnom diele dominuje jeho agitačná funkcia v prospech ideológie, umelecká hodnota, samozrejme, býva nízka. Niet však dôvod vyháňať z literatúry metlou politické a ideologické témy, tie nás často omínajú, preto o nich aj treba písať i čítať. Orwellovi by som neradila, čo mal a nemal napísať a ako to mal napísať. Napísal politické alegórie, ale beletristicky príťažlivým i zrozumiteľným spôsobom. Nie sú to prózy, ktoré by si človek užíval aj opakovaným čítaním, ale som rada, že ich nenapísal ako publicistické články.

Čo vy očakávate od dobrej knihy? Ako čitateľka a ako kritička? Ak je v tom rozpor

V tomto som nerozdvojená, kniha je pre mňa dobrá vtedy, keď mám z nej estetický pôžitok. Neexistuje však nejaký návod či zoznam ingrediencií, ktoré zaručia kvalitu diela alebo, naopak, automaticky text diskvalifikujú. Jadro čitateľského zážitku tvoria použité umelecké postupy. Samotná téma má tiež svoju dôležitosť, ale kľúčové je jej podanie. Neraz vznikne okolo nejakej knihy rozruch pre tému, ktorú otvára, no balón nadšenia často rýchlo vyfučí, keď sa už pozriete na samotné spracovanie. Stal sa mi už aj opačný prípad. Dostala sa mi do rúk kniha Jaroslavy Blažkovej Happyendy. Pozrela som si opis knihy, že má ísť o rozprávanie zrelej ženy, ktorá sa na dôchodku stará o ťažko chorého manžela po porážke kdesi v kanadskej periférii. Vravím si, tak toto bude zrejme riadna depka. A ako som sa mýlila. Je to výborná próza, hoci navonok sa tam nič nedeje, rozprávačka si tam vypĺňa jednotvárne dni pozorovaním rastlín a pavúkov, spomína, rekapituluje, no takým šmrncovným a vtipným spôsobom, aký sa v súčasnej literatúre len tak nevidí.

Teraz taká tradičná naivná otázka: Ktorá kniha vás najviac ovplyvnila?

Svojho času na strednej škole asi ten spomínaný Dostojevského Zločin a trest, z tej knihy som na týždeň ochorela, silno mnou otriasla. Potom som už chcela od Dostojevského čítať všetko a kvôli nemu som sa aj rozhodla študovať ruštinu. Dnes už čítam iné veci, ale v tom období strednej a vysokej školy som ním bola posadnutá. Dodnes si pripomínam mnohé scény a myšlienky z jeho románov. Pred pár rokmi som navštívila obec Staraja Russa, najbližšie veľké mesto je pri nej Novgorod. Dostojevskij tu strávil istú časť života, písal Bratov Karamazovovcov, ktorých dej sa tam tiež odohráva. Mal toto miesto údajne aj veľmi rád, páčila sa mu tu príroda. Keď som s veľkými očakávaniami vystúpila z autobusu a kráčala k jeho domu, kde je dnes múzeum, narazila som na rieku Porusiju. A bolo to neuveriteľné stretnutie, pretože som uvidela krajinu navlas podobnú povodiu Dunaja, pri ktorom žijem celý svoj život. Akoby mu z oka vypadlo, presne ako naše karloveské rameno. Ohromilo ma, že som precestovala tisíce kilometrov, aby som si uvedomila, že mám s Dostojevským spoločné očarenie rovnakým typom krajiny.

Vedeli by ste povedať sedem takých zásadných kníh vo vašom živote, ako sa na to pýtali tie výzvy na Facebooku počas pandémie? Uverejni každý deň počas siedmich dní obal jednej knihy

Ľavou zadnou. No neručím za to, že v iný deň by som ten výber nepomenila, ťažko je vybrať len tých sedem, ale tak Výkriky bez ozveny Mila Urbana, Temporálne poznámky Stanislava Rakúsa, Švantnerova Nevesta hôľ, Dostojevského IdiotStratené roky Máriusa Kopcsaya, Šachová novela Stefana Zweiga a Medešiho Jedenie.

Čítate knihu inak ako kritička, keď viete, že ju budete recenzovať, a inak ako čitateľka? Či vždy je tam prítomný ten kritický podtext?

Keď viem, že musím napísať recenziu, robím si počas čítania poznámky. Formulujem si útržky myšlienok, dávam im základný tvar, zaznačím stranu, vypíšem si, kde ma čo zaujme. Okamžite si teda robím priebežnú prípravu, na základe ktorej potom napíšem recenziu. Keď si čítam len tak, pre radosť, vykladám nohy a len si užívam čítanie — prípadne neužívam, no vtedy knihu môžem zatvoriť a odložiť. Keď sa však dohodnem na recenzovaní, musím tomuto nutkaniu odolať.

Čo dobré ste naposledy čítali?

Nie je to beletria, ale výborne sa mi čítala kniha Ernesta Gellnera Nacionalizmus. Gellnerov výklad je jednoduchý, zrozumiteľný a úderný, precízny, čo oceňujem. Zaujímam sa momentálne o túto tému kvôli výskumu, snažím sa lepšie pochopiť rozmach nacionalizmu a rozpad racionality príznačný pre medzivojnové obdobie. Cítim však, že problém nacionalizmu začína byť posledné roky, bohužiaľ, opäť čoraz aktuálnejší.

Existuje nejaký objektívny pohľad na to, čo je v literatúre dobré?

Zásadne odpovedám nie, neexistuje objektívny pohľad na umenie. Edgar Allan Poe má v prozaických i básnických textoch často motív odrazu vodnej hladiny a sám uvádza k Ostrovu víl, že zaujatie, s ktorým pozoroval oblohu v nejednom priezračnom jazere, značne vzrastalo s vedomím, že ju pozoroval sám. Podobné potešenie vyvoláva literatúra, veď čítanie a zážitok z neho je u každého bytostne individuálny, často zahalený v tajomnom opare a nejasný. Emotívny. To je na nej to dobré.

Vôbec sme nehovorili o vás. Prečo ste sa vlastne rozhodli venovať sa profesionálne literatúre? Čo vás baví na literárnej kritike?

Pracujem ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry na Trnavskej univerzite a mám svoju prácu rada, pretože sa v nej môžem zaoberať tým, čo ma baví. Keď to zjednoduším, základnými zložkami tejto profesie je čítanie, diskutovanie a písanie — to všetko sú moje obľúbené činnosti. Táto práca nie je jednotvárna, človek sa stále učí nové veci, každý semester mám iný rozvrh, prichádzajú noví študenti… Rozhodne to nie je nuda. Cítim sa predovšetkým ako pedagogička, ktorá sa popri učení venuje výskumu. Literárna kritika tvorí len nepatrný zlomok toho, čo je náplňou mojej práce. Nedávno sa jeden slovenský spisovateľ vo svojej knihe mstil literárnym kritikom a svoje vŕšenie zakončil slovami — a ešte si myslia, že robia vedu! To mám rada, keď mi niekto vraví, čo si myslím, a vie to dokonca lepšie než ja. Pokiaľ ide o publikačnú činnosť, recenzie a kritiky sú rátané v podstate ako voľnočasová aktivita navyše, hobby, z ktorého naše pracoviská nemajú nič. K literárnej kritike mám vzťah preto, že je to uvoľnenejší i zábavnejší spôsob literárnej komunikácie. To, čo by v štúdii bolo treba prácne dokazovať, sa v recenzii zhrnie do efektnej skratky. Kritika si na vedecký status nenárokuje, je operatívna a do veľkej miery subjektívna. S tým sa u nás mnohí akosi nevedia psychicky vyrovnať a rozvíjajú potom rozhnevané debaty o potrebe metakritiky, teda že aj kritici by mali byť podrobovaní kritike. Ja sa zabávam na týchto túžbach. Kto by tak mohol praktizovať túto bohumilú činnosť — sledovať literatúru, sledovať kritikov, analyzovať ich a uvádzať veci na „správnu“ mieru? Bez toho, aby bol sám do tohto sveta ponorený a mal potrebný odstup. V našom malom literárnom rybníčku, kde sa pomaly všetci poznajú, nemysliteľné… A ďalšia vec, kto by potom dával pozor na týchto metakritikov, či nie sú príliš zaujatí? Nebola by náhodou potom potrebná kritika kritikov kritiky? A tak ďalej.


Rozhovor vydáváme se svolením slovenského literárního měsíčníku Rozum po redakční úpravě.

Autorka je šéfredaktorka Rozumu.